sobota, jún 24, 2017
Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Miloš Mečíř

Miloslav Mečíř, Bratislava, 50+
sa narodil pred päťdesiatimi rokmi v Bojniciach. Je bývalý profesionálny tenista, elegán, ktorému vo svete vravievali „Veľká mačka“ pre ľahučký pohyb po dvorci a skvelú predvídavosť. Je olympijský víťaz zo Soulu z roku 1988. V tom roku sa umiestnil na 4. mieste svetového rebríčka, kedy porazil svetovú jednotku Ivana Lendla a dvojku Johna McEnroea.  Počas svojej kariéry vyhral 11 titulov na okruhu ATP.

 

Na Grandslamových turnajoch bol vo finále US Open a Australian Open a v semifinále Wimbledonu a French Open. Vynikal aj v štvorhre, aj v nej bol na 4.pozícii svetového rebríčka. Okrem úspechov v československom Davis cupe spolu s Tomášom Šmídom vyhrali deväť svetových turnajov a v roku 1987 sa stali Majstrami sveta. V roku 2006 mu prezident republiky udelil štátne vyznamenanie – Rad Ľudovíta Štúra I.triedy. Od roku 1994 pôsobí ako nehrajúci kapitán slovenského daviscupového mužstva, ktoré sa v roku 2005 prebojovalo až do finále. Je ženatý, má dve dospelé deti, syna Miloša a dcéru Luciu.

Samozrejme od portálu www.50plusminus.sk dostal darček k päťdesiatke.

  • Okrem mnohých vynikajúcich výsledkov určite najväčšiu cenu má zlatá olympijská medaila zo Soulu. Ale tam si získal aj bronz v štvorhre, o tom sa málo hovorí. Ako sa na to spomína?

Pekné spomienky. Samozrejme, ten bronz je trošku zabudnutý, v popredí je cennejší kov, ale tá štvorhra bola tiež príjemný zážitok. Najmä preto, že v boji o tretie miesto sme s Milanom Šrejberom otočili takmer prehratý zápas proti Francúzom Leconte, Forget.

   

 

  • V Soule získal bronz aj zápasník- voľnoštýliar Jozef Lohyňa. Prežívali ste to tam spolu?

S Jožkom sme sa poznali už dávno predtým. Poznal som aj jeho brata. Sme rodáci.  Preto sme mali k sebe bližšie a navzájom sme sa povzbudzovali. V Soule bola super atmosféra. Aj potom sme sa navštevovali v Prahe, kde sme aj s našimi rodinami bývali v čase aktívneho športovania.

  • Vaša generácia hrávala na turnajoch dvojhry aj štvorhry. Dnes sa svetové špičky špecializujú iba na dvojhru. Čím to je?

Spočiatku som aj ja hrával iba dvojhry. No štvorhra ma vždy bavila. Aj po víťazstve sa bolo s kým podeliť, zdieľať radosť dvojnásobne.  Rebríček dvojhry ma ale neoprávňoval hrať štvorhru. V tom mi veľmi pomohol Tomáš Šmíd. On už vtedy hral menej dvojhry a bol svetová deblová špička. Keďže sa nám spolu darilo v Davis cupe, nahovoril ma, nech to skúsime aj na turnajoch. Tomáš ma vytiahol, aj mi veľa poradil. Vyhrali sme niekoľko turnajov a dokonca v Londýne sme sa stali Majstri sveta. Štvorhra bola  pre mňa aj relax po dvojhre, hra bez stresu. Neskôr som hral celkom úspešne aj s Kordom a Poliakom Fibakom. Ale potom prišli problémy s chrbticou...

   

 

  • Bolesti chrbta ukončili predčasne tvoju úspešnú športovú kariéru...

Po skončení profesionálnej kariéry som musel čosi robiť pre zdravie. Okrem kompenzačných cvičení na chrbticu mi pomáhalo korčuľovanie. Pedagóg na fakulte telesnej výchovy a kondičný tréner Ivan Gabovič ma pozval k svojim zverencom, kam som začal neskôr chodiť aj s hokejkou. Postupne sa tam tvorila parta, ktorú čoraz viac dopĺňali bývalí aj súčasní  tenisti.

  • To je zvláštna kapitola (o nej v našom portáli už písal aj Tomáš Dvoráček).

Keď sme už boli dobre rozbehnutí, začali sme organizovať pravidelné hokejové stretnutia tenistov Česko verzus Slovensko. Hrávali sme nielen v Bratislave, ale sme začali cestovať a pridávali sa k nám aj kamaráti z iného športového a umeleckého prostredia. V tom tíme už bol aj vyššie spomenutý Jožko Lohyňa.

 

 

  • Tvojim koníčkom je rybačka. Je to útek z mesta, alebo túžba za cenným úlovkom?

Moje detstvo bolo úzko späté s prírodou. Starí rodičia mali domček v Žarnovici. Chodili sme na Hron. Vždy som sa zaujímal, čo žije okolo vody a v nej. Pátral som po tom ako chlapec. Rybačka pre mňa nie je samoúčelnou záležitosťou. Mám niekoľko obľúbených miest na Slovensku, kam občas zájdem aj sám. Ale radšej chodím s kamarátmi. Nevyhľadávam velikánske sumce. Nemám šťastie na unikátne ryby, hoci som už chytil aj zopár väčších. Potom vždy váham, čo s ňou - pustiť ju, či je už stará?... Nefotografujem, ani si nerobím videozáznamy. Raz som si nafilmoval pekný úlovok, ale potom som ho nechtiac vymazal... Ako dieťa som ryby nejedol. Vadilo mi v nich veľa kosti. Až som si neskôr potreboval spestriť svoj jedálny lístok a naučil som sa jesť pstruhov. Dnes viem ryby dobre vykostiť a robieval som to aj svojim deťom.

  • Druhým koníčkom je záhrada?

Pri dome máme záhradu. Začalo to skromne, no dnes sa mi už zdá byť veľká, lebo niekedy som takmer jej otrokom. Zaberie mi dosť času, som síce na vzduchu, no som v nej zväčša sám a už ani nespĺňa ten správny účel... neužijem si ju, že by som si napríklad pri rybníčku posedel s priateľmi...

  • Ale vráťme sa k tenisu. Bol si tréner, dnes si aj funkcionár...

Po skončení kariéry som aj trénoval. Hrával som s Dominikom Hrbatým, potom som sa venoval Karolovi Kučerovi. Napĺňalo ma to. V súčasnosti som prezident tenisového klubu s veľmi bohatou tradíciou - Slovana Bratislava. Ja som v ňom mal v mladosti vynikajúce  podmienky. Považoval som si za akúsi povinnosť a dlh voči Slovanu, keď bol klub v problémoch. Požiadali ma a ja som tú ponuku rád prijal s vedomím, že je ten správny čas pomôcť. Po rokoch pôsobenia vo funkcii som si všimol, že chýba také zanietenie mládeže pre tento šport, zdravá rivalita a chcenie, aké sme mali my... Ale teraz si myslím, že aj toto sa pomaly lepší. 

  • Ale tam tvoje „funcionárčenie“ nekončí...

Áno, som aj viceprezidentom Slovenského tenisového zväzu. Samozrejme, zaujíma ma dianie nielen v Slovenskom, ale aj v svetovom tenise. Aj vzhľadom na môj post daviscupového kapitána.

   

 

 

  • Kapitánom slovenského daviscupového tímu si už dvadsať rokov. Je alebo bol niekto tak dlho kapitánom?

Myslím, že Rus Šamil Tarpiščev, ktorý je zároveň aj kapitánom Fedcupovým, teda ženského tímu... Ja sa pri chlapcoch cítim dobre. Okrem toho, že sa cítim mladší, myslím, že im stále mám čo poradiť. Je to iné ako pri turnajoch jednotlivcov. Tam sa dá urobiť taktický plán, prípadne analýza po zápase. V súťaži družstiev sa môže koučovať počas stretnutia a to je moja parketa.

  • Tento rok v máji si oslávili päťdesiatku. Bola veľká oslava?

Nič veľké. Oslávili sme to v rodinnom kruhu v Bratislave aj u svokrovcov v Jihlave. Myslím, že niet čo veľmi oslavovať, už nie som najmladší...(úsmev).  Ešte ma asi čosi čaká s hokejovou partiou. Ja ale nie som za nejaké pompézne oslavy.

  • Máš syna a dcéru. Obaja mali po kom zdediť talent. Aj tvoja manželka Petra bola výborná tenistka.

Deti sú už dospelé – Lucka má 23, Miloš 26. Divím sa, že ešte nie som dedo... (opäť úsmev). Lucka hrávala, bola šikovná a ctižiadostivá. Ale vybrala si napokon štúdium a tomu sa úplne oddala. Darí sa jej, je na dobrej škole v piatom ročníku vo Švédsku, kde nadviazala na školu, ktorú začala v Bratislave. Momentálne je na polročnej stáži v Číne. Miloš hrá tenis  profesionálne, ale dlho sa motal za svetovou dvestovkou, až tento rok sa mu podarilo do tej dvestovky vhupnúť. To je tak, keď ste za dvestovkou, potrebujete sponzora, lebo nie ste v pluse. V tej dvestovke je to už lepšie, to už aj čosi zarobíte. Milošovi určite pomohla aj vysoká škola – študuje diaľkovo a začalo sa mu dariť v tenise viac, lebo pochopil, že šport nie je jediný, že sú na svete aj iné veci. Mal som radosť, keď sa dostal do hlavnej súťaže na Grand Slame. Mám dojem, že mu trošku chýba fyzická a mentálna odolnosť. Ale držím mu palce, lebo má aj na vyššie méty.

  • V septembri hrá náš daviscupový tím proti USA. Ako to vidíš? Máme šancu vrátiť sa do elity DC?

My sme proti Američanom outsideri. Bude to tam ťažké. Oni budú doma, je to veľký národ, sebavedomý, budú robiť všetko pre to, aby postúpili. Majú výborného Isnera a mladých šikovných chlapcov, ktorí ešte síce nie sú na špici, ale vedia sa vypnúť k dobrým výkonom. A potom, majú najlepšiu štvorhru – bratov Brianovcov. Ale zasa z nášho pohľadu nie je čo stratiť, aj naši chalani dokážu hrať dobrý tenis, ktorý by mohol aj v USA sláviť úspech. Uvidíme, teším sa na to.

  • Zväčša sa úspešným ľuďom kladie otázka – čo by poradili mladým. Náš portál je ale pre zrelých ľudí, čo by si odkázal nám, zrelým?

Ako som už povedal – ja sa cítim dobre pri mladých... „byť stále pri tom“. Byť pri tom, čo ťa baví.

Zhováral sa Rasťo Nakládal

Foto: Jozef Uhliarik a archív Miloša Mečířa

Zobrazené 1304 krát Naposledy zmenené piatok, 26 december 2014 16:48
Pre písanie komentárov sa prihláste

Najpopulárnejšie, komentáre, tagy

  1. Populárne
  2. Komentáre
Reklama
Reklama
Proces
Reklama
Helen štúdio
Reklama