sobota, jún 24, 2017
Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Jaro Vojtek

Jaro Vojtek, 45+,
rodák zo Žiliny, je úspešný slovenský dokumentarista a režisér.  V rokoch 1994-1998 vyštudoval Filmovú a televíznu fakultu VŠMU v Bratislave, odbor réžia dokumentárneho filmu u profesora Dušana Hanáka. Od roku 1993 nakrútil niekoľko krátkometrážnych, stredometrážnych, aj dlhometrážnych dokumentov. Jeho dlhometrážny debut My zdes z roku 2005 bol uvedený na  MFF Karlovy Vary a na ďalších festivaloch, kde získal množstvo ocenení (Hlavnú cenu na MFF dokumentárnych filmov o ľudských právach Jeden svět v Prahe; Cenu slovenskej filmovej kritiky 2006 v kategórii Ostatná filmová tvorba; Igric za filmovú a televíznu dokumentárnu tvorbu 2006; Cenu Ruda Slobodu 2006; Veľkú cenu AFO-Medzinárodný filmový festival Academia film Olomouc 2006; Cenu pre najlepší európsky film – MFF Astra Film Fest Sibiu 2006; Cenu poroty – Strieborný Turoň – MFF Etnofilm Čadca 2006; nomináciu na cenu Slnko v Sieti v kategórii Najlepší dokumentárny film; Grand Prix – Film festival Lublin - Rozstaje Europy; Víťazný film FF Shaken´s Star – Alma Ata.)

V roku 2009 mal premiéru jeho druhý dlhometrážny dokument Hranica, ktorý vyhral na MFDF Jihlava 2009 cenu Mezi moři za najlepší stredo- a východoeurópsky dokumentárny film; IFF Rotterdam, prestížna sekcia SPEKTRUM - 2010 - Dni Európskeho filmu Praha 2010; Igric 2010 – Nominácia Slnko v sieti v troch kategóriách- réžia, scenár, film; Nominácia na Hlavnú cenu – London film festival - Hlavná cena dokumentu Award Europe Film; MFF Cinematik Piešťany2011; Strieborný Turoň Etnofilm-2010 – Cronograf; Ion Vatamanu-2011 a stal sa slovenským národným kandidátom na Oscara (Národná nominácia na Americkú filmovú akadémiu v kategórii Najlepší cudzojazyčný film). V roku 2012 získal Jaro Vojtek prestížne ocenenie Krištáľové krídlo v kategórii divadlo a audiovizuálne umenie. V tom roku vytvoril ďalší dlhometrážny film Cigáni idú do volieb. Ten získal hneď pri svojej premiére na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave zvláštnu cenu poroty. Film sa zúčastnil ďalších Festivalov: Praha – One World; Warszawa – Watch Docs; ChopShots Documentary Film Festival Jakarta; Minsk - Zvláštna cena poroty Silver Eyge; Cena Tatrabanky za Umenie 2013. Z ďalšej tvorby: Slepá viera (1993), Keby bol hlas zvonu čarovný (1994),  Vlasy II. (1995), Strom (1995), Nepozná ona mňa ani ja ju (1996), Kameň po kameni (1996),  Šesť statočných (1999), Vtedy na východe (2000), Nechcené deti (2000), Akvárium (2001), Blázonko (2003), Malá domov (2008), Z kola von (2010),  televízne programy: Zmenáreň, Nebíčko v Papuľke, Colnica, televízny seriál Deti o deťoch, televízny film Cesta za snom(2006), televízny film Pánovi učiteľovi(2013), celovečerný hraný poviedkový film Deti (2014). Za väčšinu svojich diel získal mnoho ocenení.

  • Odišiel si zo stredného Slovenska ako mladý chlapec, prakticky do neznámeho prostredia – do Bratislavy. Čo si očakával?

Hľadal som priestor, mesto, kde by som mohol naplniť svoje predstavy. Tie boli fotka alebo film. V Martine taká možnosť nebola, tak preto Bratislava. Z domu to bol jasný rozhodný odchod. Nechal som doma rodičom odkaz na stole  „Chcem fotiť , alebo robiť film. Odišiel som do Bratislavy .“ Keď prišli domov z práce, prečítali si odkaz. Boli z toho trochu nešťastní, prečo som sa išiel trápiť do Bratislavy. Mysleli si, že sa o chvíľu vrátim, že je to dočasné. No a v Bratislave som doteraz, mám tu rodinu, cítim sa byť Bratislavčanom a Bratislavu mám rád. Našiel som tu čo som očakával. Ľudia , profesori , intelektuáli , filmový a umelecký priestor, po ktorom som túžil. Veľkými očami som pozeral na Dušana Hanáka, Martina Slivku …bolo to akoby som začal nový život.  

  • Profesor Dušan Hanák. Berieš to ako osud, že si sa dostal k nemu?

Myslím, že áno. Verím, že v našich životoch nie je nič len tak. Myslím si , že všetko má nejaké zvláštne magické, božské pozadie. Nejaká energia, alebo sila nás niekam ťahá a dovedie ani nevieme niekedy prečo. Až potom z odstupom času pochopíme , že prečo to bolo. To je ale čisto môj subjektívny názor. Ide o to nebáť sa tej volajúcej energie a isť za ňou, počúvať ju. Dušan Hanák mi nalial sebavedomie, istotu a vieru v seba, čo mi dovtedy chýbala. Uňho som pochopil, že ako vidím a cítim svet cez filmy má zmysel. To mi veľmi pomohlo v tom aby som ďalej pokračoval vo svojej ceste. Nakrúcať dokumentárne filmy.

  • Kde a kedy sa rodí predstava o tom, čo budeš filmovať?  

Tá predstava akoby si ma našla sama. Za zvláštnych okolností, určite to nebude náhoda  :-) sa dostanem k ľuďom a k téme, ktorá ma osloví a už ma nepustí, prilepí sa na mňa a mne neostáva nič iné, aby sa odo mňa odlepila – len natočiť ju. Sú to témy, ktoré práve aktuálne prežívam, riešim v osobnom živote. Preto je dokumentárny film a film ako taký akoby takou psychoterapiou. Snažím sa tým, že o nejakej téme nakrúcam niečo pochopiť, prísť na to, prečo sa veci majú tak. Sú to vlastne skryté autoportréty, cez ktoré komunikujem s divákom. Ale ja nie som v prvej línií, vždy to prenesiem cez nejakú postavu, ktorá v sebe nosí tému, ktorou sa momentálne zaoberám. "My zdes" bol o príchode rodiny z Kazachstanu, ktorá prišla na Slovensko hľadať nový život. Ja som vtedy práve prežíval vytváranie si nových vzťahov v Bratislave, takže som chápal ľudí, ktorí začínajú úplne odznova.

  • Zaujímajú ťa predovšetkým silné osudy ľudí. Čo je základom toho, že sa im vieš dostať takpovediac „pod kožu“?  

Vzájomná dôvera, ktorá medzi nami nastane. Je pre mňa dôležité, aby ľudia, o ktorých nakrúcam, pocítili, že im nechcem ublížiť, zosmiešniť ich. Snažím sa, aby pochopili, že nám ide o spoločnú vec. Oni sú tí dôležití. Ja by som bez ich ústretovosti nenatočil nič dobré, zaujímavé. Je na nich, čo všetko mi povedia, ako hlboko ma pustia do svojich životov. A keď zistia, že mi nejde len o bezduché senzácie, povrchný balast, ale že mi záleží, aby sme spoločne niečo odkázali cez film ďalej, tak potom sú prístupnejší. V tejto dobe je ale veľmi ťažko získavať si dôveru, lebo médiá majú zlú povesť. A oni vás niekedy nerozoznávajú, že nie ste z Markízy, alebo Jojky a nebudú na druhý deň odvysielaní bez toho, aby o tom vedeli a videli ako sú natočení. Preto je dôležitý, myslím si, vzťah medzi mnou a ľuďmi, ktorých nakrúcam. Je pre mňa dôležitý etický rozmer, ktorý by mal každý filmár dodržiavať.  Ale to sa v súčasnosti nedeje, ba dokonca sa už aj tomu vysmievajú, že to je stará škola.  Ale pre mňa je to dôležité.  A myslím si, že toto sa nedeje len vo filme. Je tým zasiahnutá celá spoločnosť. Veď koľko lekárov dnes dodržiava Hypokratovu prísahu? Koľko politikov je poctivých? Ani ma to už nebaví formulovať, tak je to zlé...

   
 Z filmu Deti  Z filmu Deti

  

  • V niektorých svojich filmoch sa zaoberáš rómskou otázkou. Máš na ňu aj odpoveď?

Hľadám. Ale myslím si, že na to aby som ju našiel, musím rómov najprv pochopiť. Veď keď chcem mať s niekým vzťah, nažívať s ním, musím ho spoznať, aby som vedel to spolužitie kvalitne prežívať. Spolužitie je podľa mňa o veľkej tolerancii a snahe pochopiť toho druhého. Preto som nakrúcal o rómoch, aby som vedel ako myslia, čo majú radi, ako vidia svet okolo nás oni. Aby som spoznal bližšie ich kultúru a myslenie. A to som prerozprával aj ostatným. Aby videli, v čom sú iní a na tom základe budovali vzťah. Máme chyby my aj oni. Myslím si, že je dôležité prostredie, v ktorom vyrastajú rómske deti. To ich veľmi formuje a dáva výbavu na celý život. A to nie je len u rómskych, ale všetkých detí na svete. Preberajú model po rodičoch a prostredí v ktorom vyrastajú . A to je pre mňa, myslím si, východiskom ako zmeniť ich ťažkú situáciu. Prelomiť ich generačné zaostávanie a snažiť sa už v detskom veku dávať im iný rozmer a pohľad na svet.

  • S muzikantom a rómskym aktivistom Vladom Sendreiom sa poznáte už dlho. Páči sa mi tvoj výrok: „Obdivujem ľudí, ktorí voňajú inakosťou“.

Áno, to mám na ľuďoch  rád. Vlado je v tomto výnimočný. Berie život ako príde a netrápi sa nad mnohými vecami, ktoré by nás utrápili k smrti. Stále ide ďalej . Má to medzi rómami ťažké, lebo chce niečo viac, chápe gadžov a je akoby medzi týmito dvoma svetmi. Gadžovským a rómskym. Hľadá nejaké spojenia medzi týmito svetmi, no nie vždy to ide.

  • Veľa tvojich filmov je „časozberných“. Je to vari preto, že dostávaš nápady priebežne a myšlienky dozrievajú?  

Je to aj kvôli tomu, ale hlavne, že som takto čo najbližšie k pravde. Je niečo úplne iné, keď prídete k niekomu na návštevu, pobudnete s nim chvíľu a zanechá vo vás nejaký dojem. Určite príjemný ako sa na návštevu patrí. Ale je dôležité vrátiť sa znova a spoznávať človeka a jeho život ďalej. Vidieť ho aj v iných náladách a životných situáciách. Takto je postava omnoho plastickejšia a uveriteľnejšia, keď ju predstavím v rôznych podobách. Takto sa priblížim čo najviac k autenticite. Aj keď k podstate nikdy nepreniknem, ale je dôležité dopracovať sa k čo najvernejšiemu obrazu. A to je pre mňa dôležité. Dotýkať sa čo najviac pravdy a autenticity. Takto sa mi možno aj podarí pozerať sa na veci iným pohľadom ako je všeobecne známe. A to je úloha dokumentaristu, vidieť svet aj inak, vidieť akoby za roh... a mám pocit, že metóda „časozberu“ v tomto veľmi pomáha. Aj keď je to veľmi náročné na čas a trpezlivosť (hlavne producentov :-)). 

  • Málokto vie, že úspešný televízny seriál o varení Nebíčko v papuľke so šéfkuchárom Jarom Žídekom je tvoj formát. Máš taký silný vzťah k vareniu alebo si len veľký „fajnšmeker“?  

Nie, silný vzťah k vareniu nemám... :-), aj keď dobré jedlá mám veľmi rád.  S Jarom Žídekom sme nakrúcali  Áno šéfe a po jeho skončení prišiel Jaro s nápadom Nebíčka v papuľke. Mne sa ten nápad páčil a dal som tomu režijný pohľad, formu a išlo to. Bavilo ma na tom aj putovanie po Slovensku a jeho regiónoch . Je tu čo nakrúcať.

   
 Z natáčania  Z filmu Deti

 

  • V poslednom čase ťa “ zamestnali“ autisti. Presnejšie dva filmy o nich. Čím ťa pritiahli?  

A to je to , čo som spomínal už v úvode rozhovoru. Oni si pritiahli mňa. Pani Nakládalová, riaditeľka autistického centra Andreas, ktoré pomáha autistom a ich rodičom, ma oslovila na krátky film o tomto probléme. No a ja som sa do neho tak hlboko ponoril, že z krátkeho filmu vznikol celovečerný film. Prišlo mi nespravodlivé robiť o autistoch len krátky film. A taktiež veľmi dlho som sa nevedel dostať k tomuto problému. Stále som nevedel túto tému uchopiť a prežiť ju srdcom. Musel som tomu dať čas, aby som ju vedel čo najpresnejšie a najtrefnejšie vystihnúť. Po čase veci prišli samé, postavy vo filme mi ponúkli príbehy, ktoré ma oslovili. Ja som šťastný , že som mohol natočiť tento film, lebo som aspoň takto mohol prejaviť obdiv rodičom, ktorých deti sú autisti. Je to nesmierne namáhavý život. Nechcem z filmu moc prezrádzať, lebo ho čaká v tomto roku distribúcia v kinách a vysielanie v RTVS. Som rád, že som mohol hovoriť o tejto téme, aby ľudia viac prenikli a pochopili podstatu autizmu a života s ním. A som rád, že to nie je smutný film, ale plný dobra a nádeje …

  • Ako vnímaš ekonomickú situáciu pre filmovanie na Slovensku? A zároveň priestor v médiách ako sú napríklad televízie?

Myslím si, že je to smutná situácia už dvadsať rokov. Mám pocit, že zánikom Koliby sa stratila kontinuita Slovenského filmu, čo je vlastizrada! Som taký tvrdý, lebo ma to nesmierne trápi. Kontinuita je pre filmára veľmi dôležitá, aby išiel od filmu k filmu a mohol energiu míňať na tvorbu. Ale momentálne polovičku sily stráca len tým, aby sa dostal k prvej klapke na pľaci. Veľakrát film vzniká niekoľko rokov (nie z dôvodu tvorby, ale financií) a režisér akoby strácal s ním vzťah. Je mnoho vecí, ktoré ubližujú mladým nádejným tvorcom.  Je to jednoducho otázka systému a peňazí a to vôbec nefunguje. Myslím si, že peňazí je dosť, aj na iné odvetvia kultúry aj na zdravotníctvo, atď... Len sú rozkradnuté, končia na zlých účtoch. To je celý problém. Skúste len tak z hlavy zrátať koľko miliardových káuz už bolo a nikto nebol za ne súdený a peniaze sa stratili. Je to veľmi smutné. Čo k tomu dodať....

  • V dokumente si vynikajúci. Ale naši diváci sa majú možnosť presvedčiť, že si skvelý aj v hranom celovečernom filme, ktorý prišiel nedávno do kín: „DETI“. Budeš v tom pokračovať, alebo si si len tak odskočil?  

Chcem v tom pokračovať, ale aj v dokumentárnom filme. Už teraz mám námet na ďalší hraný film, ktorého tému veľmi chcem spracovať a myslím si, že je dôležitá. Ale mám roztočený aj dokumentárny film, tak si myslím, ak budem mať šťastie a prostriedky, tak to bude  taká paralelná  tvorba.  Ja už ani nejako nerozdeľujem hraný a dokumentárny film. Chcem tieto hranice čo najviac zblížiť.

   
 Z filmu Deti  Jaro Vojtek

 

  • Čo je v živote dôležité pre umelca Jara Vojteka?

Je pre mňa dôležité  nejakým spôsobom sa podieľať na zlepšovaní sveta okolo nás. Viem, že svet je nespravodlivý, ale myslím si, že mu treba vytvárať protiváhu. Aspoň sa o to pokúšať. Tak sa mi potom lepšie žije. Tak isto je pre mňa dôležitá dobrá kniha, rodina, vzťahy a láska.

  • Čo by si chcel na záver odkázať vekovej kategórii nášho portálu (teda ľuďom najmä po päťdesiatke)?

Hmm … to je ťažké . A neviem či mám na to vôbec právo. Myslím si, že neriešiť vek, ale čo chcem v živote urobiť, po čom túžim a to si napĺňať . Určite si zachovať aj trocha detskú dušu, lebo asi najhoršie čo môže byť, aspoň podľa mňa je, keď umrie duša skôr ako telo.

Ďakujeme za rozhovor, prajeme ti pevné zdravie, veľa výborných nápadov aj námetov a aby sa ti naďalej darilo zušľachťovať náš kultúrny priestor.

Zhováral sa Rasťo Nakládal

Zdroj foto: Internetová stránka k filmu Deti.

Zobrazené 1036 krát Naposledy zmenené nedeľa, 18 január 2015 10:02
Pre písanie komentárov sa prihláste

Najpopulárnejšie, komentáre, tagy

  1. Populárne
  2. Komentáre
Reklama
Reklama
Proces
Reklama
Helen štúdio
Reklama