štvrtok, júl 27, 2017
Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

JUDr. Eduard Kukan

kukan mini

JUDr. Eduard Kukan, 75+
je slovenský politik. Narodil sa v Trnovci nad Váhom. Je poslancom Európskeho parlamentu a bývalý minister zahraničných vecí. V roku 1964 absolvoval Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov, kde sa naučil aj jazyk swahilčinu. Titul doktora práv získal na Právnickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe.  V roku 1993 mu americká Upsala College (štát New Jersey) udelila čestný doktorát práv. Eduard Kukan je ženatý, má dve dospelé deti. Hovorí po anglicky, rusky, španielsky a swahilsky. V rokoch 1964 – 1990: pracoval na Ministerstve zahraničných vecí v Prahe, 1964 – 1968: na odbore krajín subsaharskej Afriky, 1968 – 1973: pôsobil na československom veľvyslanectve v Lusake (Zambia), 1977 – 1981: pôsobil na československom veľvyslanectve vo Washingtone (USA), 1981 – 1985:  riaditeľ odboru krajín subsaharskej Afriky, 1985 - 1988: veľvyslanec na československom veľvyslanectve v Addis Abebe (Etiópia), 1988 – 1990: bol riaditeľ odboru krajín Latinskej Ameriky, 1990 – 1993: veľvyslanec - stály predstaviteľ ČSFR pri Organizácii spojených národov v New Yorku, 1993 – 1994: 
veľvyslanec - stály predstaviteľ Slovenska pri OSN v New Yorku. 


Na 48. valnom zhromaždení OSN bol zvolený za predsedu jedného z hlavných výborov - Výboru pre humanitárne, sociálne a kultúrne záležitosti, marec 1994 – december 1994: minister zahraničných vecí Slovenska, december 1994 – jeseň 1998: poslanec Národnej rady Slovenskej republiky; pôsobil ako člen zahraničného výboru, výboru pre európsku integráciu a mandátového a imunitného výboru, ako člen slovenskej časti Spoločného parlamentného výboru Európskej únie a Slovenskej republiky, ako člen slovenskej delegácie v Zhromaždení Západoeurópskej únie a ako podpredseda slovenskej skupiny Medziparlamentnej únie, 1998 - 2006: minister zahraničných vecí SR, máj 1999 – jún 2000:  osobitný vyslanec pre Balkán, vymenovaný Kofi Annanom, generálnym tajomníkom OSN. 2006 – 2009: poslanec NR SR, 2009: zvolený za poslanca Európskeho parlamentu.

 

 

  • Uganda-Tanzánia-Keňa –  triangel štátov, ktoré kedysi aj spoločne vydávali poštové známky... Čo znamenajú tieto krajiny pre Vás?

Túto otázku ste položili veľmi sofistikovane. Samozrejme viem, na čo je cielená... Mne sú tieto štáty veľmi blízke, v tom čase, o ktorom hovoríte, sa volali Východoafrické spoločenstvo, mali aj spoločnú menu... Hovorí sa v nich swahilským jazykom. Ja som ho kedysi vyštudoval, hoci neviem načo, lebo v rámci personálnej politiky ma nikam, kde sa touto rečou hovorí, neposlali. Nevyužil som ju v diplomatických službách, jedine vtedy, keď napríklad prišli nejakí návštevníci z Afriky. Vtedy som tým zožal úspech. Mám jednu historku, kedy som tlmočil nášmu podpredsedovi vlády ešte dávno za bývalého Československa. Ten rozprával  viceprezidentovi Tanzánie Kawawovi také hlúposti, že som sa mu to hanbil prekladať a keďže som bol hrdý na svoju vlasť a nechcel som, aby si tí ľudia z Afriky niečo zlé o nás mysleli, rozprával som mu príjemnejšie veci ako náš vtedajší podpredseda vlády. Ten si myslel, že prekladám od slova do slova... Bol som síce  päť rokov veľvyslancom v Afrike, ale v susednej Zambii. Tam sa swahilsky nehovorí, ale na rôznych medzinárodných sympóziách, konferenciách, či na poslaneckých akciách som sa swahilčinu naučil využívať, čím som ohromoval predstaviteľov krajín, v ktorých sa touto rečou hovorí. Boli nadšení, lebo ja som hovoril spisovnou swahilčinou. To je totiž umelý jazyk – zmes jazykov rôznych kmeňov žijúcich v tých krajinách. Černoch, ktorý ovláda svoj rodný jazyk, sa ešte k tomu tú swahilčinu musí učiť. To je prakticky ich zjednocujúca reč. Swahil znamená pobrežný – to vzniklo ešte v čase otrokárstva...

  • Vedeli by ste sa swahilčinou dohovoriť ešte aj dnes?

Ale áno. Mám to vyskúšané, stačia mi dva týždne, aby som sa do toho dostal, potrebujem  čítať a obnoviť si reč... Pred dvomi rokmi sme boli s manželkou a štyrmi vnúčatami v Nairobi a tam som svoje vnúčence ohuroval znalosťami jazyka...

 

 

  • Ohurovali ste tým aj tamojšie dievčatá?

Bohužiaľ nie... No, bola so mnou aj manželka (smiech)... Bol som v Nairobi na konferencii o nášľapných mínach a môj kenský kolega usporiadal pre mňa večeru. Na nej sme sa bavili, bolo tam viac hostí (ani mnohí naši ministerskí pracovníci nevedeli, že viem po swahilsky) a v čase, keď sa podával dezert, som vstal a prehovoril som ich rečou. Riadne som ich  zaskočil a zožal som potlesk. Mladým ľuďom treba vždy zdôrazňovať, nech sa učia jazyky. Ale dôležité je, aby ich vedeli využívať. Raz som dokonca swahilčinu použil v Európskom parlamente. Riadil som schôdzku Výboru pre ľudské práva a mali sme tam návštevu hendikepovaných na vozíčku z Tanzánie. Ja som bol podpredseda a predsedníčka ma poverila, že musí odísť, aby som ďalej predsedal ja. Uviedol som teda po anglicky: „máme tu takúto návštevu a dovoľte, aby som ich privítal v ich rodnom jazyku“. Všetci boli príjemne prekvapení, čím som si samozrejme „šplhol“ aj u europoslancov.

  • Kto bol kedysi a kto je pre Vás v súčasnosti najväčšia autorita?

Kto bol kedysi, to odpoviem bez váhania. Vyrastal som v malej dedinke v nie veľmi bohatej rodine a koho som si veľmi vážil, bol môj otec. Hoci nemal vysokú školu, mal veľmi logický, racionálny úsudok, spoliehal sa na môj potenciál a to bolo pre mňa veľmi dôležité. Veril mi a ja som sa snažil vždy učiť, chovať, postupovať vo svojom konaní tak, aby som ho nesklamal. Zo svetových osobností patril môj obdiv J.F. Kennedymu. Aj v súčasnosti je mojou veľkou autoritou moja rodina. A v politickom svete Angela Merkelová. Uznávam ju, je prirodzená, vie čo chce, premýšľa, presadzuje férové spôsoby jednania, bez agresivity, všetci ju rešpektujú. Jej vysoký osobnostný rámec je zvýraznený aj tým, že Európa dnes nemá viac takých lídrov. Keď bola pred pár rokmi finančná banková kríza, požívala vysokú dôveru svojím konaním. Ona sa snaží aktívne ovplyvňovať nielen politický život Európy.

  • Dlhé roky ste pôsobili v zahraničí. Netrpela tým Vaša rodina?

Nie. Kedysi za polárne rozdeleného sveta to mali ľudia v zahraničných službách ťažšie, lebo keď boli v nejakej krajine, kde nebola slovenská alebo česká škola, museli sa deti učiť napríklad anglicky a potom cez prázdniny prejsť rozdielovými skúškami... Nie vždy mohla byť rodina spolu v mieste pôsobiska diplomata. Keď som ja mal možnosť vybrať si, prijal som hoci aj nižšiu diplomatickú funkciu s vedomím, že moje dve deti budú môcť byť s nami. Mal som aj to šťastie, že som slúžil ako zástupca veľvyslanca vo Washingtone, keď boli deti malé a tam chodili do ruskej školy. Naučili sa dobre po rusky aj po anglicky, čo je veľká investícia, veď sú to dva svetové jazyky - samozrejme aj ruština. Kedysi v diplomacii deti trpeli, týkali sa ich kadejaké obmedzenia... Dnes už je to voľnejšie, jednoduchšie, aj manželky môžu byť v cudzine zamestnané niekde v miestnej firme, čo kedysi neexistovalo. Vtedy sa to nesmelo, zúčastňovali sa síce rôznych spoločenských akcií, ale boli akoby v zlatej klietke. Aj moja manželka... sme spolu už štyridsaťosem rokov. Ona je cudzinka – Češka (smiech). Pochádza z Južných Čiech z malebnej dedinky medzi Táborom a Prostějovom, kde žila len asi do piatich rokov a potom sa presťahovala do Prahy. Keď sme prišli do Ameriky, mojou prácou bola aj práca s krajanmi. Zistili sme, že nie všetci sa veľmi ráčili. Urobili sme recepciu, pozvali sme na ňu Čechov aj Slovákov. Tí stáli v skupinkách každý v inom kúte a dokonca niektorí mi vyčítali, prečo som pozval tých druhých. Vysvetlil som im, že som veľvyslanec Českej a Slovenskej federatívnej republiky, a preto pozývam všetkých. Na toto je moja manželka fantastická. Dala ich takým spôsobom dohromady, že na to ešte aj dnes spomínajú.

 

 

  • Čo znamenala pre Eduarda Kukana nežná revolúcia a obdobie po nej?

Po skončení školy som pracoval na Ministerstve zahraničných vecí v Prahe 30 rokov, to boli jedinečné skúsenosti. Po zamatovej revolúcii ma ako diplomata, ktorý slúžil v bývalom režime, pozval prezident Havel, aby som prevzal nejaké úlohy. Predvolal si ma ako poslanca minister Dienstbier do svojej kancelárie a navrhol mi post do OSN. Ja som mu odpovedal, že si to veľmi vážim, som poctený, ale uvedomujem si, že sa na ministerstvo vracajú ľudia, ktorí boli poškodení po roku 1968  a teraz by si to miesto zaslúžili. On však oponoval, že si to tiež uvedomuje, ale ponúka tú misiu mne. A tak mi prezident Havel podpísal poverovaciu listinu a bol som československým veľvyslancom. Po dvoch rokoch sa Československo rozpadlo a predseda vlády Moravčík mi zatelefonoval, či chcem pokračovať - čo ma potešilo. Do svojho životopisu si teda môžem písať, že som slúžil dvom rôznym štátom: ako posledný československý a prvý slovenský veľvyslanec v Organizácii spojených národov. To bol zároveň najzaujímavejší post v mojej kariére. OSN - to je svet v malom, kde treba o veciach rozhodovať.

  • Aký je Váš vzťah k športu?

Veľmi kladný. Hoci kedysi, ako decko, som bol na hodinách telocviku absolútne drevo, keď bolo treba napríklad urobiť kotúľ, to bolo na štvorku. Ale loptové hry – to áno. Za vzorné reprezentovanie školy vo volejbale, basketbale, futbale a stolnom tenise to bola vždy jednotka. Futbal som hral veľmi dobre, dokonca ako šestnásťročný za prvé mužstvo Šale. Potom som išiel študovať do Moskvy, kde som hral za Inštitút riadnu súťaž. Neskôr, keď som cestoval po svete, naučil som sa hrať tenis a ten ma drží doteraz. Je to skvelý šport – môžete ho hrať všade a v každom veku. Je veľmi populárny a keď ste dobrý tenista medzi diplomatmi, všade vás pozývajú, po hre si posedíte, rozprávate nielen o svojej profesii... Napríklad, keď som bol ako československý veľvyslanec v Etiópii, v Adis Abebe, chodili sme s veľvyslancami do jedného klubu, kde bol mojím najlepším priateľom a spoluhráčom vatikánsky nuncius. Pritom vtedy Československo s Vatikánom nemalo nijaké diplomatické styky. Tenisti, to je taká veľká rodina... Hrávam ho ešte doteraz, pravidelne na Draždiaku v Petržalke, máme tam dobrú partiu. O šport sa zaujímam aj pasívne, najmä o hokej, futbal... O svetovom tenise mám veľmi slušný prehľad. Pravidelne sa chodím pozerať, bol som vo Wimbledone, v Rolland Garros... Šport naučí človeka mnohým dobrým vlastnostiam. Jožo Ráž spieva pesničku „kamarát ti prihrávku vráti“. To vystihuje veľa, šport vedie k zodpovednému prístupu. Ja som to bral vždy všetko vážne, som súťaživý typ. A napokon to pracovné zaťaženie je dôležité niečím kompenzovať. Pri takom sedavom spôsobe života - zasadania, rôzne rokovania a podobne, je dobré relaxovať športom. Človek prežíva život intenzívnejšie. Moje dve deti - syn a dcéra, aj štyri vnúčatá, žijú v Prahe. V čase rozdelenia Československa tam mali svoju prácu a zostali tam. Aj dve deti mojej dcéry sa intenzívne venujú tenisu. Malý desaťročný vnuk Edo už vyhral niekoľko turnajov, s ním sa môžem aj dve hodiny kvalifikovane baviť  o tenise.

  • Stíhate popri Vašich aktivitách aj nejakú kultúru?

Zhodou okolností idem dnes do nitrianskeho divadla Andreja Bagara na premiéru Cyrana z Bergeracu. Veľmi radi chodievame s manželkou do divadla, na koncerty, na otvorenie výstav, jednoducho to, čo sa v kultúre práve deje, nás zaujíma... pokiaľ to stíhame. Aj vtedy, keď manželka príde do Bruselu, snažíme sa vyhľadať nejaký koncert.

 

 

  • Vaše krédo?

Ja mám dve kréda. Prvé: „Veciam, s ktorými sa stretávate v živote, treba venovať adekvátnu pozornosť. Ale nič netreba preceňovať a nič netreba ani podceňovať“. A to druhé: „Chovaj sa vždy statočne – určite sa ti to vráti“.

  • Určite máte nejaký  odkaz pre „popäťdesiatnikov“.

Rád by som mojich kolegov „popäťdesiatnikov“ povzbudil, pretože viem, že v tom veku postavenie v živote je naozaj ťažké a treba tvrdo bojovať, aby sa mohli mať normálne (vlastne dobre). Zo svojej pozície europoslanca môžem povedať, že európske inštitúcie si čoraz viac uvedomujú, že títo ľudia si zaslúžia, aby sa im venovala rovnaká pozornosť ako všetkým iným vekovým kategóriám a som presvedčený, že v nastávajúcich rokoch to aj vo svojom živote pocítia.

Ďakujeme Vám za rozhovor, za Váš čas, za cenné informácie a želáme Vám veľa príjemných chvíľ v kruhu Vašej rodiny, množstvo dobrých a úspešných rozhodnutí nielen v úlohe europoslanca a príjemné vyžitie na športoviskách.

Zhovárali sa František Jurík a Rasťo Nakládal

Zobrazené 1118 krát Naposledy zmenené štvrtok, 16 apríl 2015 06:26
Pre písanie komentárov sa prihláste

Najpopulárnejšie, komentáre, tagy

  1. Populárne
  2. Komentáre
Reklama
Reklama
Proces
Reklama
Helen štúdio
Reklama