utorok, máj 23, 2017
Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Jozef Lohyňa

Jozef Lohyňa (športovec), Prievidza, 50+
Jozef Lohyňa sa narodil 13.4.1963 v Zlatých Moravciach. Je bývalý československý, neskôr slovenský reprezentant zápasník, voľnoštýliar. Ako jedenásťročný začal so zápasením v Prievidzi. Od roku 1983 sa zúčastňoval na všetkých významných svetových podujatiach a v reprezentácii pôsobil 15 rokov.  Na letných olympijských hrách súťažil tri krát, vždy vynikajúco, najväčší úspech dosiahol v roku 1988 v Soule, kde získal  ako reprezentant Československa bronzovú medailu vo váhovej kategórii do 82 kg.

V olympijskom roku získal aj celkové víťazstvo Grand Prix 1988.  Štartoval 8x na majstrovstvách sveta  a 10x na majstrovstvách  Európy, odkiaľ si odniesol niekoľko medailí. Je majster sveta v roku 1990 z Tokia. V roku 1990 vyhral anketu  Športovec roka ČSFR. Získal titul Zaslúžilý majster športu. Prevzal cenu fair play – rytier športu. Bol vyhodnotený ako najlepší slovenský zápasník storočia.

   
  • Majster sveta, bronzový olympijský medailista, dlhoročný československý reprezentant, športovec roka, najlepší slovenský zápasník storočia – na to musia byť krásne spomienky?

Vrcholový šport, top svetoví pretekári... áno, sú to pekné spomienky, človek sa k nim rád utieka. V roku 1983 som začal pretekať za mužov a to už bolo vážne. Tá doba nám v športe žičila. Pre socialistický šport boli špičkoví športovci výkladnou skriňou. V západných kultúrach je to tak dodnes. Podpora, aká bola vtedy u nás, tam pretrváva. Na Slovensku je v súčasnosti šport ubitý. Politické špičky zabudli, že to je náš poklad, ktorý si tu nevážia. Hoci sa radi pochvália dobrým medzinárodným výsledkom športovcov, hlavná podpora je zo strany rodičov.  Až na výnimky, ktoré majú zväčša sponzorov zo zahraničia (Sagan, Žampa...).  Ja som až do roku 2004 zápasil závodne, ale na sklonku kariéry v Nemecku. Na západe si uvedomujú, že šport je dnes tvrdá práca, biznis. Vedia čo je 1+1.

  • Olympiáda v Soule. Vraj tam boli nejaké „nečistoty“ – je to jeden zo športov, ktorý môžu rozhodcovia ovplyvniť značnou mierou?

Áno, viem čo máte na mysli. Južná Kórea bola po ôsmich rokoch dominantná, po dlhej dobe boli olympijské hry v Ázii, kórejský polostrov zažíval rozmach a domáci tomu podriadili všetko. A žiaľ, aj za každú cenu. Ich pretekára som krátko pred olympiádou zdolal ľahko 12:0. No vtedy mu rozhodcovia pomohli a posunuli ho do finále. Mohol som siahať po najcennejšom kove, v tom roku som mal naozaj top formu. Uznávam, že medaila z olympiády je cenná vec.  Na tú moju sú však rozporuplné spomienky. Ale po rokoch to vnímam ináč. Ako som už spomenul, kto by si ma u nás vážil viac aj s hodnotnejšou medailou? Ale faktor subjektivity hrá rolu aj v iných športoch, či je to hokej, futbal, tenis... rozhodcovia môžu vždy ovplyvniť výsledok. Nemyslím si, že je to len v zápasení.

  • Zdobí vás dlhá športová kariéra, kedy ste boli na vrchole pyramídy...?

Top bol pre mňa Soul. Tam som zo 7 zápasov prehral len 1, dvaja urobili na mňa len jeden bod, ostatné zápasy som vyhral 14:0, 15:0. S Kórejčanom som prehral 1:2. V tom olympijskom roku som mal najväčšiu formu a paradoxne som skončil „len“ tretí. V roku 1990 som bol majster sveta, ale cítil som, že tá forma nebola až taká. Bol som navyše pred majstrovstvami zranený... aj taký je šport. Spomeniem jednu perličku: vtedy sme si museli písať prísne a presne tréningové denníky, boli sme za to karhaní, keď čosi nesedelo, dokonca nám krátili diéty. Bola to byrokracia, veľa vecí zbytočných, lebo tie denníky mali byť vzorom pre nasledujúcu generáciu. No ako mohla fungovať spätná väzba, keď ja som po zranení získal zlato. Nedalo sa predsa tvrdiť mládeži, že po zranení bude mať vrcholnú formu. Všetko je relatívne. Evidencia je dobrá vec, ale len informatívne, nedá sa z nej urobiť vzor. K športovcom treba pristupovať individuálne. Evidencia má pomáhať, ale nesmie byť dogmou.

  •  S Milošom Mečířom ste v Soule získali olympijské medaily – aký je váš vzťah s ním?

Vynikajúci. Poznali sme sa ešte skôr. Vojenskú službu sme absolvovali v Prahe. V českom Nymburku bývali pomerne časté sústredenia, bola tam olympijská báza. A dobre sa spomína na súdržnosť športovcov. Tam sme sa stretali so vzpieračmi, hádzanárkami, hokejistami... Poznáme sa s reprezentantmi tej doby z viacerých odvetví. Myslím si, že naša prvá olympiáda s Milošom  v Soule bola úspešná aj vďaka vynikajúcej kolektívnej atmosfére a vzájomnej podpore. Ten športový duch má čaro aj v súdržnosti.

  • Aký je zápasnícky šport u nás na Slovensku? Začali ste s trénovaním... nevyšlo to. Nemáte, alebo nemali ste chuť stať sa funkcionárom a pomôcť tomuto športu?

Začal som s trénovaním juniorských reprezentantov. Na majstrovstvách Európy v Košiciach sme získali dve striebra. Bol som ešte v roku 2000 na letných olympijských hrách v Sydney ako asistent reprezentačného kouča.  No dlho to nevydržalo, s ľuďmi zo zväzu som nechcel pracovať. Nerozumeli sme si. Keď dostanete ponuku na plat 300,- eur so živnosťou za nevyhnutné množstvo tvrdej, svedomitej práce, ktorá si vyžaduje aj veľa času, nie je o čom.

   

 

  • Nekoketovali ste so zahraničím? Odísť tam trénovať za iné peniaze? Určite by bol o vás  záujem.

Nie je to len o peniazoch. V čase môjho pobytu v Nemecku do roku 2004 som mal malé deti. Nemal som na nich veľa času, chcel som byť pri nich. Teraz už odrástli, neraz rozmýšľam, či zostať, alebo odísť... Ale to by museli byť vytvorené podmienky, je treba zvážiť výhody aj nevýhody. Vždy je to o ponuke.

  • Viktor Hugo: Ľuďom nechýba sila, ale vôľa. Vy ste mali v športe oboje. Je to vaše krédo?

Rád som čítaval beletriu velikánov literatúry. Obdivoval som tých, čo čosi dosiahli. Mnohí sa stali uznávanými až po smrti. Áno, je to moje krédo – vytrvať, nevzdávať sa, mať vôľu ísť ďalej aj cez prekážky. Môj brat zasa rád cituje Van Gogha: Výsledkom myslenia nemá byť pocit, ale čin. Bez činu by totiž nebol ani ten dobrý pocit na stupni víťazov.

  • Podnikáte. Máte športový obchod so špecializáciou na hokej. Bol to dobrý zámer?

Po Sydney 2000, keď nás niektorých vyškrtli zo zväzu a podaktorí nechceli, aby meno Lohyňa figurovalo v médiách, skúsil som podnikať. Neoľutoval som to. Pochopil som, ako funguje obchod, ako je ťažké zarábať peniaze. Získal som rozhľad, dalo mi to veľa. Hoci je možné, že onedlho obchod s hokejovým potrebami zavriem.  Ale tento šport mi bol blízky odmalička. Ako fanúšikovi, ale aj ako rekreačnému hokejistovi. Dlhé roky máme skvelú partiu, s ktorou hrávame hokej pravidelne. Je to zdravý tím bývalých športovcov, niekedy sa pridajú aj ešte aktívni, ako vodný slalomár Mišo Martikán, štvorkajakári bratia Riszdorferovci s Tarrom... Nechýba Miloš Mečíř, Maroš Vajda, občas si zahral aj spevák Paľo Habera. Bývalý tenista Braňo Stankovič organizuje stretnutia proti Čechom, ja zvyknem organizovať podujatia v zahraničí – hrali sme v Londýne, Bruseli, Chicagu... V Chicagu sme sa stretli spolu s majstrom sveta Martinom Štrbákom s kanadskou legendou Paulom Coffeym, poznám sa s mnohými hokejistami, aj s Jaromírom Jágrom... Ja rád cestujem. Šport ľudí zbližuje. Aj v zrelom veku sa stretávame s úspešnými ľuďmi nie len z oblasti športu, ale aj kultúry, podnikania, vedy... Naši otcovia to nezažili, nemali tú možnosť.

  • Hokej hrajú aj vaši synovia. Prečo hokej?

Aj im učaril už ako malým chlapcom. Peťo sa narodil v roku 1990, David  je ročník 1995. Nemal som na nich veľa času, aby som ich zasväcoval do čarov zápasenia, oni si aj tak vybrali hokejky. V tom som ich však vehementne podporoval. Dosiahli slušnú úroveň. Starší hrával v Čechách aj v Nórsku, mladší ešte hráva vo Švédsku.   Náš portál je apolitický. Ale vo vašom prípade nám nedá neurobiť výnimku. Kandidovali ste v župných voľbách na predsedu Trenčianskeho samosprávneho kraja, potom za europoslanca... Nevyšlo to... Teraz vás čakajú voľby na primátora Prievidze. Aké sú vaše vyhliadky? Komunálne voľby sú v novembri a šanca je. Mám podporu niektorých pravicových strán. Ľudia chcú zmeny, cítia, že by som im vedel a mohol pomôcť. U nás sa politika robí amatérsky. Ja som profesionál a to sa musí diať aj v politike. Spoločnosť obyčajných ľudí trpí, osoh majú len v malej miere. Prevláda skepsa, čo sa odzrkadľuje aj v účasti na voľbách. Zo Slovenska utekajú mladí, ale obávam sa toho, že pomaly budú utekať aj tí starší.

 

  • Okrem športu, podnikaniu ste aj kandidovali v župných voľbách na predsedu Trenčianskeho samosprávneho kraja, potom za europoslanca... Nevyšlo to... Teraz vás čakajú voľby na primátora Prievidze. Prečo?

Ľudia chcú zmeny.  Ja som profesionálny športovec a preto sa všetko snažím robiť profesionálne.. Zo Slovenska utekajú mladí, ale obávam sa toho, že pomaly budú utekať aj tí starší.

 

 

  • Často sa kladie otázka úspešným ľuďom, čo by odkázali mládeži. Náš portál je však pre zrelých ľudí. Čo by ste odkázali im?

Nech športujú. Nech im to športovanie vydrží čo najdlhšie... Ten pocit pod sprchou po športovom výkone, to je droga našej generácie. Či už kopeme futbal, hráme hokej, tenis, potíme sa v posilňovni, beháme po lese, šliapeme na bicykli... A to isté chcem odkázať  mládeži, aby si vypestovala taký rituál, aký sme si vybudovali my. Aby mohli v našom veku pocítiť čo najčastejšie ten hormón šťastia. Mnohí lekári používajú známu frázu: športom k trvalej invalidite. A to len preto, lebo šport je na očiach, ten priťahuje publikum, o ňom sa vie. Ale že tých zranení je toľko a možno viac v iných povolaniach, ako napríklad v baníctve, v stavebníctve... treba si uvedomiť, že vrcholový šport je dnes profesia.

Ďakujeme za rozhovor a želáme Vám, aby Vám šport aj  naďalej robil radosť.
Zhováral sa Rasťo Nakládal

Zobrazené 1141 krát Naposledy zmenené piatok, 26 december 2014 16:49
Pre písanie komentárov sa prihláste

Najpopulárnejšie, komentáre, tagy

  1. Populárne
  2. Komentáre
Reklama
Reklama
Proces
Reklama
Helen štúdio
Reklama