utorok, máj 23, 2017
Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Ťažký život tínedžera

Ťažký život tínedžera
Mám ich! Zaznel výkrik hneď potom, ako sa s rachotom rozleteli vchodové dvere do nášho bytu. V prítmí chodby stáli dve zablatené postavy. Od údivu som sa zmohol iba na doširoka otvorené ústa. Predošlé dni plynuli ako voda. Patrili k tým bežným, akých je asi v živote väčšina: Ráno sa ponáhľam do práce,  potom unavený večer zaspím doma pri televízore a na druhý deň opäť rozchodím pobolievajúcu hlavu a unavené kríže cestou do práce. Cítil som, že sa blíži čas niekam vyraziť, a tak si dobiť takmer prázdne batérie.

Postava, hmlisto pripomínajúca moju manželku, vošla odhodlaným krokom do vnútra. V jej pätách nasledovala na prvý pohľad unavená, ale zato vysmiata labradorka Bridžit. O ich návšteve neobyčajného miesta nebolo pochýb. Vlastne to dokazovalo aj postekané bahno v stopách oboch prichodiacich. Navyše Bridžit akoby chcela zvýrazniť dôležitosť chvíle, významne zamávala chvostom ako maliarskym štetcom naplneným čerstvým, voňavým, riedkym blatom a blízka stena pôvodne svetlo vymaľovaná  sa po jej zásahu ako maliarske plátno ihneď zmenila na abstraktné dielo netradičnej farby. V jej iskrivých očiach som ihneď prečítal: „Dnes si zaváhal bratku, nebol si s nami na prechádzke“. Manželka Edita mi vtlačila do rúk malý fotoaparát a vzrušene opakovala: „tu je dôkaz“. Dôkladne som ho preskúmal, ale okrem jednej rozmazanej fotografie som nič zvláštne nepostrehol. Môj výraz tváre ju neuspokojil a skoro nahnevane mi pripomenula: „ty si ale nechápavec! Tu je predsa jasne vidieť strom a táto čierna diera nie je nič iné ako bútľavina!“ A aby som všetko ľahšie pochopil, ešte ako malému škôlkarovi dodala: „No a v bútľavine je malý ďatlík, ktorý neustále hladno kričí“. Musím priznať, že až vtedy som všetko pochopil a rozjasnila sa mi tvár. Už dávno túžim vyfotografovať týchto malých nezbedníkov. Uloviť fotoaparátom ďatliu mamu ako odovzdáva svojim večne hladným detičkám namáhavo nazbieranú potravu, mi pripadalo v tej chvíli ako vrchol môjho dlhodobého snívania.
Skoro ráno, keď slnko spalo ešte hlboko za horizontom a ľudskú prítomnosť v inak rušnej Petržalke reprezentovalo kdesi v diaľke iba niekoľko prechádzajúcich ospalých taxikárov a sanitka, vyrazil som autom v ústrety vysnívanému dobrodružstvu. Snažil som sa zaparkovať na konci asfaltky, kde k môjmu cieľu pokračuje už iba úzka poľná cestička. Z lietania v oblakoch ma ako blesk vrátilo do reality nepríjemné buchnutie a zaškrípanie. Vyšiel som von a pohľad pod auto mi len potvrdil očakávanú nepríjemnosť. Škodoradostne sa na mňa škeril krátky hrubý konár, pevne zapretý o podvozok. Bez vážneho poškodenia sa nedalo pohnúť ani dopredu ani dozadu. A teraz buď múdry a porozmýšľaj čo s tým - napadlo mi v duchu. Pomohla by iba ostrá pílka, ktorú vo výbave určite nemám. Pýtať pomoc od hasičov som hneď v zárodku zavrhol ,aj keď by ma možno ihneď nevysmiali. Veď sú to tiež len ľudia. Možno by som mal počkať na náhodne idúceho drevorubača. Hlúposť, veď v týchto končinách som nikdy žiadneho nezazrel. Poobzeral som sa po okolí a iskierku nádeje vo mne rozdúchala malá prečerpávacia stanica, spájajúca petržalský kanál a rameno Dunaja. Dokonalá situácia. V takúto skorú rannú hodinu žiadať o kurióznu pomoc obyvateľov, ktorí na tomto odľahlom mieste reprezentujú civilizáciu...
Nedalo sa nič robiť a vstúpil som preto do areálu - mojej jedinej nádeje. Zoširoka som obchádzal príbytky zúrivo štekajúcich strážnych psov. Pochopiteľne si chceli za každú cenu ubrániť svoje teritórium  pred nevítaným návštevníkom. Mal som šťastie. V šere vysokých stromov som zazrel pána, neskôr sa mi predstavil ako Lajči, ako okopáva malú záhradku plnú kvietkov a zeleniny. Pokorne som ho pozdravil  a on si ma neisto premeral od hlavy po päty. V rýchlosti som sa mu zdôveril s mojou patáliou a on ma s pochopením a bez slov zaviedol malým chodníkom do rohu záhradky. Stála tam zubom času poznačená malá králikáreň. Otvoril dvierka a so záhadným výrazom v tvári začal neisto šmátrať oboma rukami v priestore určenom pre chov hlodavcov. Priznám sa, že ma v prvom momente začala prenasledovať  myšlienka o nesprávnom pochopení mojej prosby, a keď z vedľajšieho boxu zaznelo nervózne zadupanie vyrušeného obyvateľa z ranného snívania, bol som si takmer istý. V mojej rozospatej hlave sa začali skladať myšlienky do hrôzostrašnej predstavy. Možno že ma pochopil správne a teraz vytiahne z králikárne malého hlodavca s veľkou hlavou a ešte väčšími hlodákmi. Králik na znak pripravenosti zacvaká mohutnými prednými zubami a v rukách svojho pána sa okamžite zmení na výkonnú cirkulárku. Všetky prerastené konáre a malé stromčeky, za zvukov dláta narážajúceho na drevo a vylupujúceho z neho veľké triesky, nemilosrdne padajú ako vojaci v prvej línii. Lajči sa na mňa pozrel a významne zamrkal na znak, že našiel čo hľadal. Pozrime sa! V rukách držal krásnu zlatú pílku, vykladanú diamantmi. V skutočnosti bola malá, hrdzavá a vyštrbená, ale ja som ju vtedy videl inak. Poďakoval som sa a veci už nabrali rýchly spád. Keď slnko začalo hladiť okolitú, ešte spánkom a chladom presýtenú prírodu svojimi teplými lúčmi, konečne som prišiel k cieľu. Všetko bolo na svojom mieste. Strom a bútľavina - tak ako mi to manželka popísala. Príchod bol síce pôvodne plánovaný na skorú rannú hodinu, aby vtáci netušili moju prítomnosť a správali sa prirodzene, ale myslím, že ešte nebolo nič stratené. Počas stavania malého pozorovacieho stanu

 

moje tenisky pozbierali všetku rosu z okolia. Pohodlne som sa posadil dovnútra na malú rybársku stoličku k pripravenému fotoaparátu a neubránil som sa pocitu akoby  moje nohy boli ponorené v malých lavórikoch plných chladivej vody.  Chvíľu sa nič nedialo. Kdesi v diaľke zakukala kukučka a ja som vnímal iba zvuky temného lesa. Všetkými pórmi môjho tela som nasával magickú energiu prebúdzajúcej sa prírody. Do stavu okamžitej pohotovosti ma dostalo náhle ostré zapísknutie a nepatrný pohyb vo vchode do bútľaviny. Vzápätí tmavý vchod do bezpečného hniezdočka zmizol a vyplnila ho strapatá hlava s dlhým zobákom.

 

Trasúcou rukou na spúšti fotoaparátu som vzrušeným šepotom privítal môjho malého priateľa. Ďatlík sa najprv neisto poobzeral po okolí. Keď sa uistil, že všetko je v poriadku vystrčil viac hlavu von a naliehavo opäť zapískal. Vycítil som, akoby dával okoliu najavo: milí rodičia, už som sa prebudil, tak šup, šup do práce, lebo mám veľký hlad. Chvíľku načúval hlasom lesa a s presvedčením, že rodičia majú už dostatočné inštrukcie,  stiahol sa späť do bezpečia svojej izbičky na chvíľu si zdriemnuť. Netrvalo dlho a do blízkosti bútľaviny priletel malý vtáčik, veľmi podobný ďatľom

 

-  brhlík. Chvíľu poskakoval po strome, ale jeho záujem sa sústredil na tmavý otvor v kmeni. Bolo mi hneď jasné, že hľadá útulné miestečko pre založenie svojej budúcej rodinky. Okolie sa mu pozdávalo, ale musel ešte preskúmať vnútro nádejného hniezdočka. Nazrel cez okraj otvoru

 

a keď sa nič nedialo, strčil hlavu dnu, aby sa uistil o dokonalosti svojho nálezu. Malý ďatlík driemal veľmi ostražito. Slabučký ruch vo vchode pravdepodobne vyhodnotil ako prichádzajúcu mamu, prinášajúcu všakovaké dobroty a nelenil. Vyštartoval ako strela . Malému nič netušiacemu brhlíkovi vyrazil, podobne ako rozbúrené šampanské štopeľ z fľaše, hlavu z diery. Odprisahal by som, že tento nešťastný zlomok sekundy sprevádzal aj typický nezameniteľný zvuk. Prekvapený a otrasený brhlík takmer spadol zo stromu. Rýchlo sa však spamätal a na tomto mieste sa už viac neukázal. Ďatlík ešte ani nestihol svetu ohlásiť svoje hrdinské víťazstvo a už sa zhora po kôre jeho stromu rýchlo plazili dva veľké tmavé tiene. Pre istotu sa v tichosti vrátil do svojej komôrky. Na konár v blízkosti bútľaviny zosadli dve veľké vrany. Ich krásne matné, šedočierne  perie bolo dokonale uhladené k telu. Vzbudzovali dojem elegantných a inteligentných vtákov. Možno si chceli po dlhom putovaní v tieni stromov trochu oddýchnuť, alebo si chceli vylepšiť jedálny lístok potomkom ďatľov. Ťažko povedať.
Každopádne ani netušili, aký sled udalostí spustí ich prítomnosť.  Nestihli si ešte ani napraviť niekoľko neposlušných, pokrčených pierok, keď sa na oblohe zrazu objavili dve malé trblietavé bodky. Veľkou rýchlosťou sa začali približovať a ako torpéda s bojovým vreskom, z ktorého tuhla krv v žilách presvišťali v tesnej blízkosti provokatérov. Nebol to nik iný ako rodičia nášho malého hrdinu ďatlíka. Predstavenie bolo veľmi pôsobivé a malo ohromujúci účinok. Vrany museli rýchlo reagovať. Dobre vedeli, že toto bola len výstraha. Čakať na ďalší útok, pri ktorom by im  zúriví kaderníci dôkladne prečesali a preriedili perie, by bolo veľmi nezodpovedné. Po stretnutí by ich priatelia odmenili iba opovržlivými a škodoradostnými posmeškami. Nečudo, keď by vyzerali ako dve otrhané sliepky. S tichým brblaním a nadávaním nedobrovoľne opustili svoje miesto. Blížil sa pomaly čas obeda. Malý ďateľ netrpezlivo vykúkal zo svojho príbytku a naliehavo volal rodičov, aby rýchlo uspokojili mučivé zvieranie prázdneho žalúdka. Jačavý piskot sa zrýchlil. Signalizoval príchod rodičov. K tesnej blízkosti bútľaviny priletela pani ďatlová. Elegantná dáma s krásnym bieločiernym perím a malou červenou čiapočkou. A neprišla naprázdno.  Na tomto mieste by náš príbeh mohol pokojne skončiť krásnym happy endom. Ale čo nasledovalo ďalej by mi ani vo sne nenapadlo. Určite to stojí ešte za chvíľu pozornosti. Veľký pevný zobák mala natlačený samými dobrotami. Vykúkali z neho kobylky a možno aj nejaká húsenica.

 

Predpokladám, že chodí ošetrovať aj neďalekú záhradku Lajčiho. Žiadny hmyz, ktorý pokojne obhrýza reďkovku a šalátik si nemôže byť istý životom. Matka sa priblížila tesne k mláďaťu. Toho sa zmocnil pocit slasti a z vidiny konečne do sýta naplneného bruška už ani nekričal, iba ticho švitoril. Všetky zmysly som mal od dlhého čakania vypäté do prasknutia a s prstom na spúšti som očakával tento okamih. Stalo sa niečo nevídané. Zobáčiky sa im už takmer dotýkali a zrazu ďatlia mama zvrtla hlavou do strany. Celú nádielku čerstvého šťavnatého hmyzu sama prehltla. Môj malý priateľ a ja sme zostali ako obarení. Ďatlík od prekvapenia ani nezavrel zobák, oči tak vyvalil, že mu skoro vypadli z jamôk. Ja som na tom nebol oveľa lepšie. Krutá matka  preletela na blízky konár

 

a spokojne si začala preberať perie. Medzitým sa ukázal aj otec. Majestátna hlava rodiny, ešte krajšie vyfarbený ako jeho manželka. Zobák mal do prasknutia naplnený hmyzom. K svojmu potomkovi však nepriletel. Sedel poblíž na konári a cez pootvorený zobák vydával akési tlmené volanie. K druhovmu volaniu sa o chvíľu, ostrým prerušovaným pískaním pridala aj ďatlica. Nepohli sa však z miesta. Drobcovi chvíľu trvalo, kým sa spamätal tohto z podrazu. Spustil taký rev, že som mal pocit akoby sa aj okolité listy  skrútili do klbka ako v období najväčšieho sucha. Čo sa to tu vlastne deje? Pýtal som sa bezradne sám seba. Nie je možné, aby sa takto necitlivo správali rodičia k svojmu potomkovi. Vtedy mi svitlo a všetko som pochopil. Stal som sa svedkom vzácneho okamihu v ich živote. Rodičia dobre vedeli, že ich potomok  je už dosť veľký a prišiel čas, aby opustil svoj bezpečný úkryt. Keď prvý raz vyletí, naučia ho ako sa o seba postarať. Čaká ich ešte dlhá cesta, aby  mu ukázali všetky finty pri hľadaní a love potravy. Ako sa ukryť pred predátormi a vedieť ako chrániť svoje budúce potomstvo. Jednoducho ho musia už za každú cenu dostať z diery von. Myslím, že zvolili veľmi účinný spôsob. Hlad je naozaj veľký nepriateľ lenivosti. Ďatlík, keby dostal vždy čo chcel, tak by zlenivel, že rodičia by ho mohli vydržiavať donekonečna a nikdy by sa neosamostatnil. Stručne povedané, nič by z neho nebolo. Nechceli a nemohli to dopustiť. Najväčšou obeťou ich výmeny názorov som sa stal nakoniec ja. Na mieste je spýtať sa prečo? Jednoducho preto, lebo ten malý vrieskal predo mnou,

 

otec zľava a matka sprava. Vytvorili tak akýsi trojuholník, na hrote ktorého som sa nedobrovoľne ocitol. Vnútro môjho pozorovacieho stanu bolo vypečené  slnkom minimálne na štyridsať stupňovú teplotu a už dávno stratilo svoj komfort. Pridaná čudesná, hlučná  diskotéka onedlho spravila zo mňa kandidáta na tabletky. Moje odborné schopnosti, vybrať dokonalé miesto na pozorovanie zlyhali na plnej čiare. Čosi mi však našepkávalo: vydrž, ešte nie je koniec. A oplatilo sa. Ďatlica kamsi odletela. Netrvalo dlho, opäť sa vrátila s plným zobákom. Márnosť šedivá a kolotoč znovu začína, pomyslel som si. Ona si prisadla rovno k ďatlíkovi. Ten už hádam ani neveril, že ju ešte niekedy takto zblízka uvidí. Pokúsil sa ulovený hmyz  prebrať a mama tentoraz neuhla. Nechala ho dosýta sa najesť.

 

Tak predsa ju mladý pán zlomil. Možno vedela, že teraz koná nesprávne, ale silný materský pud jej už nedovolil prizerať sa na také utrpenie. Musím sa jej ospravedlniť za môj nesprávny ľudský pohľad. Krutá určite nebola a okrem toho v prírode platia úplne iné nepísané pravidlá ako v ľudskej spoločnosti. Mláďa ešte spokojne zamrkalo očami a zaliezlo do svojej postele. Rodičia sa ešte chvíľu pokúšali na neho volať aby opustilo svoj príbytok. Ale tak ako ja rýchlo aj oni pochopili, že dnes sa už žiadnej zmeny nedočkajú. Miesto stíchlo a ja som odchádzal síce poriadne unavený ale plný neuveriteľných zážitkov. Zostal iba malý víťaz spokojne odfukujúci vo svojom nevinnom spánku.
Doslov. Na druhý deň bolo už hniezdo prázdne. Kdesi v diaľke pretínalo ticho tlmené pískanie ďatlov.  Poprial som im veľa šťastia. Nepochybne ho budú v budúcnosti potrebovať. Nájsť vhodné miesto na založenie rodinky ich bude stáť stále viac úsilia. Je mi ľúto, ale musím priznať, že za to môžeme hlavne my ľudia. Prehnanou snahou vyčistiť parky a lesy od starých a bútľavých stromov vytláčame týchto a mnohých iných zaujímavých tvorov. Sú to lekári v prírode. Často ich aj nevedomky vyháňame z ich prirodzeného prostredia. Obávam sa, že onedlho sa nebude mať  kto postarať o zdravie lesa. Nech sa prihlási ten, kto je ochotný držať dvadsaťštyrihodinovú službu v zbieraní premnoženého hmyzu. Myslím, že zdvihnuté ruky nemusím ani počítať.  Ktosi múdry raz povedal: ak chceme prežiť na tejto planéte, nechajme žiť aj iné tvory. Súhlasím. Fungujúca príroda je zdrojom obrovskej energie, ktorú všetci tak potrebujeme. Ja verím, že väčšina z nás urobí všetko pre to, aby aj naše deti a ďalšie generácie mohli zažívať podobné dobrodružstvá v neporušenej prírode a nezostali iba snívať za obrazovkami svojich počítačov.

A na záver krátke video:
http://50plusminus.sk/images/galerie/Volny_cas/Hobby/Fotografovanie/tinedzer/datlik.mp4

Zobrazené 1522 krát Naposledy zmenené utorok, 19 august 2014 15:27
Pre písanie komentárov sa prihláste

Najpopulárnejšie, komentáre, tagy

  1. Populárne
  2. Komentáre
Reklama
Reklama
Proces
Reklama
Helen štúdio
Reklama