utorok, máj 23, 2017
Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Peter Jakubáč

Nenávidená, ale aj milovaná, krásna a nebezpečná, nevľúdna, ale aj prívetivá. Dnes akýsi chvostík Bratislavy, mestská časť, možno raz s veľkou budúcnosťou. Petržalka. Ľudia tu bývajú z rôznych dôvodov. Jedni len preto, že získali relatívne lacný byt, druhí majú blízko do zamestnania v centre a početná skupina tých, ktorí si tu už zvykli a v Petržalke sa im páči. Možno sa spýtate, komu sa už môže páčiť na takom betónovom sídlisku? Moja odpoveď znie: napríklad našej rodine. Má to však malý háčik. Nám totiž okrem mála červenej krvi, koluje v žilách hlavne krv zelená. Petržalka a jej okolie má naozaj čo ponúknuť. Prekrásnu prírodu v podobe lužných lesov, lemujúcich tok Dunaja, obklopujúcich celú Petržalku a miznúcich niekde v Maďarsku. I keď sa to možno niektorým nebude páčiť, musím hlasno zavolať:

Ďakujem všetkým ochranárskym združeniam a nadšencom prírody, ktorým sa podarilo zachovať toto nádherné územie do dnešnej podoby!" V šere lesa s bahnitou pôdou, opadanými listami, hustými kríkmi a ostrým rákosím, kde nás sleduje množstvo hladných očiek drobných živočíchov, hľadáme poznanie a odpovede na naše otázky. V prírode sa s manželkou, v minulosti aj s tromi deťmi, ktoré sú už dnes dospelé a majú svoje vlastné záujmy, pohybujeme zásadne na výkonných teréniakoch“. Značku neuvádzam kvôli reklame, ale niečo predsa len prezradím. Máme každý dva. Sú to naše nohy. S drobnými opravami nám slúžia už okolo päťdesiat rokov. Aby som nezabudol, tak na môj chrbát patrí samozrejme aj ťažký batoh s fototechnikou. Jednoducho, radosť pozrieť. Manželka Edita má schopnosť aj na prvý pohľad v bezvýznamnom prostredí, napríklad v kope piesku alebo kamenia, nájsť veľmi zaujímavé objekty. Kým si nastavím fotoaparát na prvé fotografovanie, odniekiaľ zľava sa ozve: Tak to je krása, to musíš vidieť", a hneď na to sprava: ,,Toto som ešte nevidela, ihneď sem poď, stojí to za to!"
Takto vzniklo mnoho zaujímavých záberov, lenže... Každá fotografia má svoj príbeh. Nechcelo sa mi zverejňovať len fotografie na prezeranie bez toho podstatného, a to je ich duša v podobe príbehu. Doposiaľ som si nenašiel čas na vytvorenie vlastnej stránky na internete, na prezentáciu vlastných fotopríbehov. Potešil ma záujem autorov tejto stránky, zverejniť drobné čriepky našich dobrodružstiev do mozaiky, ktorá je zložená z množstva zaujímavých informácií pre Vás čitateľov. Ale dosť už rečí, otočme list a začíname.

KRÁSNI RODIČIA A ICH STRAŠIDELNÉ DETI

Raz som bol s našou čiernou krásavicou, jedenásťročnou labradorkou Bridžit, na prechádzke v peknom lese v blízkosti Petržalky.  Bol horúci deň, mokrý som bol ako uterák po kúpaní, ani lístok sa nepohol a slnko nemilosrdne pražilo. Zmieril som sa s tým, že som prežil ďalší deň z tých skôr  únavných ako zaujímavých. V takomto polospiacom a polobdiacom stave sa zrazu okolo mňa ako biely prízrak niečo mihlo. Okamžite som zbystril všetky zmysly a takto naštartovaný som začal pátrať po vyrušiteľovi. Netrvalo dlho a po chvíli, ktorú sprevádzalo preliezanie všelijakých ostnatých kríkov a bujnej žihľavy, som zbadal bieleho ducha. Spadla mi sánka. Predo mnou poletoval krásny a u nás čoraz vzácnejší vidlochvost. Vďaka všetkým svätým, ktorí mi našepkali, aby som si zobral v tento nudný deň fotoaparát! Najprv som si síce myslel, že ho vláčim úplne zbytočne, ale úžasný zážitok do mňa vlial energiu a začal nemilosrdný lov. Vidlochvost si bezstarostne poletoval a ja som sa so zmyslami vybičovanými do prasknutia pomaličky približoval. Bridžit si ležala v tieni a podriemkávala, vôbec nemala záujem sa so mnou podieľať na únavnom sledovaní takej hlúposti, ako je nejaký motýľ. Takýto poletujúci servítok sa nedal zjesť a ešte k tomu okolo otravne poletoval. Cez jemne pootvorené smutné psie oči ma nechápavo sledovala. Konečne som sa dostal na „dostrel“... ale čo sa to deje? Zľava, sprava sa objavujú ďalšie motýle. Druhý, tretí, dokonca štvrtý.


Uštipol som sa do ruky, či je to sen alebo skutočnosť. Bezstarostne si poletovali okolo mňa a vôbec sa nezaujímali o moju prítomnosť. Striedavo sadali na listy jedného druhu rastlín, krátko sa zdržali a potom preleteli o kúsok ďalej. Vtedy som si uvedomil, aký to má zmysel. Pri každom sadnutí na list nakládli jedno maličké žlté vajíčko. Tak takéto divadlo som naozaj nečakal. Jednoducho som fotil do bezvedomia. Pri takejto akcii veľmi rýchlo ubieha čas. Musel som skoncentrovať posledné sily na ústup domov. Všimol som si Bridžit. Veselo sa vyvaľovala na slnku. Jej kožuch bol taký rozohriaty, že keby som k nej položil panvicu so slepačími vajíčkami, tak za chvíľu mám praženicu. Zobral som si pár vidlochvostích vajíčok na listoch domov a rýchlo, aby listy nezvädli, sme prášili domov.  
KAPITOLA 2  Je jasné, že ja nemôžem žiť normálny, pokojný život ako každý iný a viem si ho poriadne skomplikovať. Vajíčka som priniesol domov a už po ceste som zosnoval plán, ako nafotiť maličké liahnuce sa tvorčeky. Doteraz som žiadne podobné fotky ešte nevidel. Samozrejme, že plán vôbec nefungoval. Húseničky sa vo vajíčkach síce viditeľne vyvíjali, ale ja som netušil, kedy nastane samotný akt liahnutia. Predpokladal som, že k tomu príde niekedy v noci. V prírode to má význam, aby sa liahnuce mláďatká nestali ihneď korisťou predátorov. Keď už vajíčka boli tmavé a ja som predpokladal, že každú minútu začne liahnutie, začal som ich sledovať aj v noci. Na moje nešťastie sa čas nemeral na minúty ale na dni.
Po prebdenej noci som mal oči farby očí angorského králika a pohyboval som sa ako leňochod. Dostal som sa do takého stavu, že keby som tam mal aj vajíčka tyranosaura, tak by som sa na ne vykašľal. Ale napokon som sa dočkal. Na druhý deň, v podvečer, unavený z roboty, som len tak letmo hodil zrak na inkriminované miesto a... div sa svete! Na lístku vedľa prázdneho vajíčka ležala malá, asi milimetrová húsenička. Pozrel som vedľa a... Bolo to tu! V nevyliahnutom druhom vajíčku som zaznamenal nebadaný pohyb. Začal boj o čas. Bleskovo som vyhrabal fotoaparát, primitívne som nasvietil objekt a zaostril. Nestihol som nastaviť ani dôležité parametere na foťáku, lebo chlpatá sa už predierala zo svojho vaječného väzenia. Nechal som to na osud a len som cvakal. Keď už bolo po všetkom a tá malá si veselo obhrýzala prázdnu škrupinku z vajíčka, prezrel som si fotky. Bolo mi jasné, že pri tak chaotickej, nepripravenej akcii budú všetky fotky v kýbli. Ale poznáte ten pocit, že keď ste si aj istí stopercentným neúspechom, tak v kútiku duše ešte tlie malá iskrička nádeje. No a ona sa rozhorela. Jeden, dva, tri obrázky sú použiteľné. HURÁ! Potom nasledovalo poctivé kŕmenie, musel som nosiť každý deň čerstvé listy z lokality nálezu. Húsenice utešene rástli a keď boli skoro také veľké ako malíček, poriadne tučné a krásne vyfarbené, zakuklili sa.
Ak však tušíte, že tento príbeh nemohol dopadnúť takto nudne, je jasné, že máte pravdu. Húsenice totiž tesne pred zakuklením zliezajú z rastliny a hľadajú si vhodné miesto pre dlhý spánok. Opätovný príchod večer z roboty evokoval zlú predtuchu. Nasledoval pohľad na miesto s húsenicami a studený pot na čele. Nikde nič živé. Toto ma pekne naštvalo. V okamihu mi napadlo, že všetka práca bola zbytočná. Ale čo ďalej? Priznať farbu ostatným, alebo nechať si to pre seba a keď niekto niečo objaví, urobiť zo seba mŕtveho chrobáka. Zvolil som si to druhé. Ale najväčší strach som mal z takejto situácie: Ľahneme si spať... Je jasné, že som ich mal umiestnené v spálni, lebo tam boli najlepšie podmienky a okrem toho som ich mal stále na očiach. A toto sa môže stať: Celú noc sa manželke sníva o voňavých pleťových mliekach a iných príjemných veciach. Po príjemnom nočnom oddychu ráno pomaly otvára rozospaté oči a prvé čo uvidí - je obrovská tučná húsenica usalašená na jej nose. Mal som toho dosť. Aj teraz mám husiu kožu, keď si to len predstavím. Mne osobne by to zasa tak extra nevadilo, ale čo keby sa toto prihodilo dcére? Obidve dámy už pri mojich výskumoch zažili rôzne hrôzostrašné veci, ale toto?  Brrrrr, nepredstaviteľné! A keď sme si ľahli naozaj spať, po chvíli som počul jemné škrabkanie malých nožičiek o podlahu. Bola tam!  Pri nohe postele. Takto som ich všetky našiel.
Dnes sú z nich už, ako som spomenul, krásne kukly. Napadlo mi, že si počkám a potom sa pokúsim nafotiť, ako sa liahne motýľ z kukly. Ak to vyjde, rád sa s vami podelím o ďalšie fotografie.

Zobrazené 1726 krát Naposledy zmenené pondelok, 18 august 2014 19:27
Pre písanie komentárov sa prihláste

Najpopulárnejšie, komentáre, tagy

  1. Populárne
  2. Komentáre
Reklama
Reklama
Proces
Reklama
Helen štúdio
Reklama