utorok, október 17, 2017
Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Z Floridy do štátu Washington - časť posledná

Z Floridy do štátu Washington  posledná časť
Opustiť Floridu, kde nám bolo tak fajn a príjemne teplučko, sa nám nechcelo. Ale vo Washingtone máme známych, ktorí nás tam pozvali. O tamojšej klíme sa vraví, že je pomerne chladno a každý druhý deň prší. Kým na Floride bolo 33 stupňov, na severe „len“ 26. Z Fort Lauderdale sme po 2,5 hod  prileteli do texaského Dallasu, kde sme mali medzipristátie.

Odtiaľ nám let do washingtonského Seattle trval ešte štyri hodiny.  Mali sme šťastie, nad Arizonou bola dobrá viditeľnosť, a tak sa nám pod krídlami zjavil Grand Canyon vo svojej plnej kráse, ako keby sa chcel popýšiť svojou jedinečnou mohutnosťou.
Naši známi bývajú asi tridsať míľ od Seattle a ich dom nám poskytoval dostatok možností na skvelý aktívny oddych. Na veľkom pozemku sa dalo jazdiť na terénnych motorkách, na trojkolke ležmo, ale vzhľadom na bohatý sortiment kvitnúceho rastlinstva aj pozorovať rosničky, motýle aké u nás nevídame a veľa druhov vtákov, ktoré v našich končinách nežijú. Navyše, nenaplnili sa prognózy  a v priebehu nášho deväťdňového pobytu nezapršalo a bolo krásne počasie.

     

Obdivovali sme krásne modro sfarbené sojky Stellerove, každé ráno pijúce vodu z kamenných nádob na kvety. Ale čo ma najviac prekvapilo, boli kolibríky (Calypte anna), dokresľujúce ten exotický kolorit, trilkujúce jednostaj nad pestrými kvetinami na parapetoch. Nechápal som, ako môžu tieto miniatúrne vtáčiky prežiť zimu, veď vo Washingtone občas klesne teplota pod nulu a ony musia denne spotrebovať veľké množstvo potravy, keďže vydávajú toľko energie. Domáci nám vysvetlili, že tento druh kolibríka pochádza zo subtropickej Kalifornie a vďaka presádzaniu exotických okrasných rastlín v obytných oblastiach po celom pobreží Tichého oceánu, sa sem presídlil a vraj vždy niekde niečo kvitne. A poradí si aj preto, že v zime nie je taký aktívny a viac oddychuje. Celodenný výlet do Seattle sme si nemohli odpustiť. Veď je to kolíska viacerých činností.

     

Preslávil sa tam najväčší výrobca lietadiel Boeing, v Seattle bola založená firma Starbucks -vlastniaca známy reťazec kaviarní, Bill Gates do okraja aglomerácie umiestnil hlavný stan Microsoftu, rovnako ako priekopník internetového biznisu – spoločnosť Amazon. Seattle je aj svetoznáme mesto hudby. Narodil sa tam gitarový fenomén Jimmy Hendrix, pôsobila v ňom skupina Nirvana a Ray Charles, v súčasnosti návštevníkov láka hudobné múzeum s akousi sochou – stĺpom z vyše päťsto rôznymi gitarami. V centre mesta sa okolie vyhliadkovej veže Space Neadle, vysokej 184 metrov, neustále hemží turistami aj domácimi obyvateľmi, ktorí si tu v príjemnej atmosfére krátia pohodové chvíle. Ale vari najživšie je v prístave. Pod mólami pláva množstvo veľkých žltých medúz, rybie reštaurácie a dlhočizné trhovisko so zeleninou, ovocím, kvetmi a suvenírmi má čo robiť, aby odolalo náporu zvedavcov. Nás upútal jeden z rybích obchodov, kde ako atrakciu si predavači hádžu veľké ryby, o ktoré je stále záujem.
Z centra sme sa vybrali k prieplavom. Stavidlá, regulujúce výšku hladín medzi kanálmi a prieplavom boli spustené a v čase našej návštevy ich aj zdvihli, aby mohli lode z vnútrozemia vyplávať na more. Tam nás upútali tulene leopardie, ktoré pod prieplavom číhali na lososy  tiahnuce smerom do mora.  Tulene boli rozostavené ako vojaci v rojnici proti prúdu a nešťastné ryby im padali rovno do tlamy. Na boku prieplavu je veľká miestnosť, akési informačné centrum o živote lososov. Pod mikroskopom si môže návštevník pozrieť vývoj ryby z ikry až po jej 90 deň života.  Veľkou presklenou stenou je vidno, tak ako v obrovskom akváriu, v silnom prúde plávať malé i veľké lososy.
V gigantickom makroobchode Costco, veľkom ako niekoľko našich nákupných centier dovedna, sme takmer zablúdili. Kúpili sme si tam dve pizze také veľké, že sme sa z nich najedli piati a ešte sme si nechali zabaliť domov.
Dňa 4.7. sme boli pozvaní k priateľom našich známych na Deň vďakyvzdania. Tento sviatok si Američania nenechajú ujsť. Veselí sa, hoduje, popíja, spieva, schádzajú sa partie a všetci sú k sebe úctiví. My sme sa ocitli pri veľkom jazere, ktorého pobrežie je dlhé 55 míľ. Previezli nás v rýchlom člne, kopírujúc breh celého jazera aby sme mohli obdivovať, podobne ako na Floride, drahé domy s drahými pozemkami. Ale to zaujímavejšie ešte len prišlo. Ak u nás trvá „ľudový“ ohňostroj na Silvestra pol-trištvrte hodiny, zažili sme čosi nepredstaviteľné. Tri hodiny v kuse od pol ôsmej večer, keď sa stmievalo, takmer z každej parcely vyletovali s minimálnymi prestávkami rakety, nad hlavami sa nám vznášali čínske lampióny šťastia, bolo počuť delobuchy, obloha „horela“, rachot neutíchal a susedia so susedmi ako keby sa pretekali, kto toho viac obetuje tomuto pestrofarebnému divadlu.
Najviac z celého nášho pobytu v štáte Washington sme sa však tešili na Národné parky. Z Kaskádového pohoria, ktoré sa tiahne od severnej Kalifornie cez Oregon a Washington k hranici s Kanadou, prevyšujú až dvojnásobne štyri hory, ktoré sme mali možnosť vidieť. Tie sú totiž viditeľné zo vzdialenosti desiatky až stovky míľ a ich vrcholy sú pokryté ľadom.
S veľkým komfortným karavanom pre šesť ľudí sme vyrazili do kempu pod horami. Odtiaľ nebolo ďaleko do Národného parku Mont St. Helen´s k jazeru Spirit Lake. Vyštverali sme sa na vrchol vyhliadky oproti hore Saint Helens, ktorá v roku 1980 explodovala a v súčasnosti je jedinou aktívnou sopkou Washingtonu. Hora prišla výbuchom o 402 metrov svojej výšky.

     

Teraz je vysoká „len“ 2.560 m. Jej severná stena sa zrútila do jazera Spirit, ktoré tým zdvojnásobilo svoju plochu. Voda vyšplechla v mocnej dvestometrovej vlne na okolité svahy a keď sa vrátila, s polámanými stromami a splavenou pôdou pochovala okolité obydlia, mosty, automobily... Zosun odhalil obrovské ložisko roztavenej magmy, plnej stlačených plynov v podobe obrovského mraku a tlaková vlna rýchlosťou vyše 1000 km/hod uťala všetky stromy vo vzdialenosti 30 míľ od hory. Kto sa vtedy pohyboval vo vejárovej výseči smerom od epicentra severnej steny, nemal najmenšiu šancu. Za hranicou 30 míľ síce zostali stromy stáť (a stoja tam tak dodnes), ale teplota pyroklastického mračna, ktorá presahovala 300°C spálila lístie, ihličie a kôru. Do okolia vychrlila 200 miliónov m3 rozžeravených skál a magmy. Miestni indiáni nazývajú túto horu Tahonelatclah (Ohňová hora).

     

Dnes je národnou pamiatkou a miestom, kde sa dá sledovať ako živá príroda prechádza obnovou po ničivej erupcii. Po jazere Spirit dodnes pláva silná vrstva mŕtvych vybielených kmeňov a severný svah aj po 34 rokoch pripomína mesačnú krajinu.
Z vyhliadky sme mali krásny výhľad aj na ďalších obrov - horu Mt. Hood (3.500 m), neďaleký Mt. Rainier (4.392 m) a aj Mt. Adams (3.700 m) v štáte Oregon.
Najvyšším vrcholom Kaskádového pohoria je Mt. Rainier. Tam sme sa vybrali na druhý deň. Mt. Rainier je zároveň najväčšou ľadovcovou oblasťou v USA (mimo Aljašku). Mohutný kužeľ prevyšuje okolie o dobré dva kilometre. Z vrcholu radikálne zostupuje množstvo ľadovcových splazov, ktoré mu dodávajú impozantný zjav. Teraz v júli tvorili niektoré z nich nádherné vodopády. Okolie hory je už vyše sto rokov hojne navštevovaným národným parkom. Údajne každý tretí deň sa hora skrýva v hustých mrakoch, no my sme mali šťastie. V priebehu nášho deväťdňového pobytu vo Washingtone bola obloha jasná, slnečná.
4392 metrov vysoký vrch je považovaný za najnebezpečnejšiu spiacu sopku kontinentálnych Spojených štátov, hlavne kvôli malej vzdialenosti od metropolitnej oblasti Seattle - iba 50 míľ a hodinu jazdy autom. A práve pre túto blízkosť sa vari žiadna pohľadnica panorámy mesta nezaobíde bez Mt. Rainiera v pozadí.

     


Absolvovali sme trojhodinový výstup v snehu a po skalách do výšky nad 2000 metrov, v krátkych nohaviciach a tričkách a hoci sme mali obuv premočenú, bolo nám príjemne.  Zblízka sme obdivovali a fotografovali veľké svište okuliarnaté, pasúce sa na riedkych porastoch a málo plachého burunduka – malú veveričku s čierno-bielo-hnedými pruhmi.
Po ceste späť do kempu nám nad hlavami zakrúžil erbový vták USA - orol bielohlavý a do diaľky sme ďalekohľad zaostrili aj na troch veľkých jeleňov wapiti.
Zastavili sme sa ešte vo vzácnom dažďovom pralese mierneho pásma, ktorých je na svete už málo (v Novom Zélande, v Austrálii, v Chile...).  Je to unikátny biosystém. Brodili sme sa indiánskym potokom a užívali si pri vodopádoch.  Očarila nás pestrá scenéria vysokých stromov miešaného lesa, neuveriteľné baldachýny zelených machov, lišajníkov a ďalších epifytov, ktoré využívajú hustú zmes mohutných stromov ako oporu pre svoju existenciu. Ich vrstva na konároch dosahuje miestami hrúbku až niekoľko desiatok centimetrov. V zime klesá teplota len výnimočne pod bod mrazu a v lete presahuje len zriedka 27°C.  Je to veľmi dynamický ekosystém, ktorý produkuje až trojnásobne viac biomasy ako tropické dažďové pralesy.

     


Náš domáci sa zaoberá ťažbou, vývozom a dovozom dreva. Porozprával nám ako to v štáte Washington funguje. V lesoch mimo chráneného územia vyťažia celé svahy stromov a na ich miesto potom vysádzajú zmiešané lesy. Samozrejme najskôr listnaté stromy a potom na ich opadaných tlejúcich listoch ihličnaté. Mladé stromy rýchlo rastú a produkujú viac kyslíka ako staré. A vyťažené dospelé stromy sa dobre predávajú. Žiaľ, toto sa nedeje v brazílskych dažďových pralesoch. Tam keby sa na výruboch vysádzali stromové škôlky, ľudstvo by bolo zachránené...
Žiaľ, viac sme toho zažiť nestihli, vraj tam je toho ešte veľa, čo by sa oplatilo vidieť. No, možno niekedy nabudúce.

Zobrazené 1270 krát
Pre písanie komentárov sa prihláste

Najpopulárnejšie, komentáre, tagy

  1. Populárne
  2. Komentáre
Reklama
Reklama
Proces
Reklama
Helen štúdio
Reklama