utorok, máj 23, 2017
Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Arúnačala

Toto je jedno z najposvätnejších miest Indie. Nachádza sa na juhovýchode krajiny nad mestom Tiruvannamalai. Pod horou s názvom Arúnačala sa nachádza ášram Šrí Ramanu Maharišiho, osvieteného majstra, ktorý strávil život v meditáciách v jaskyni nad úpätím hory. K osvieteniu dospel vlastným úsilím bez vlastného učiteľa nazývaného v Indii guru.Západnému svetu osvieteného Ramanu Maharišiho priblížil vo svojich knihách spisovateľ Paul Branton.


Tiruvannamalai nazývané tiež Trinomali počas britskej nadvlády, je mesto v indickom zväzovom štáte Tamil Nadu. Mesto je administratívnym centrom dištriktu s rovnakým názvom Tiruvannamalai, ktoré pokrýva plochu 16,33 km2 so 144 278 obyvateľmi podľa štatistických údajov z roka 2011. Názov Tiruvannamalai je odvodený z hlavného božstva chrámu Annamalaiyar.

Najznámejším sviatkom v meste je Karthigai Deepam festival, ktorý sa slávi počas splnu mesiaca na prelome novembra a decembra. Zúčastňujú sa ho milióny ľudí, ktorí idú pešo okolo úpätia hory Arúnačala. Prichádzajú sem z blízkeho, ale aj vzdialenejšieho okolia, prípadne aj zo vzdialených častí Indie, pretože toto miesto patrí medzi štyri najposvätnejšie miesta krajiny.
Slávnosť začína niekedy okolo obeda a trvá približne 24 hodín aj počas noci až do druhého dňa. Je to úchvatné divadlo plné zvukov indickej hudby a pestrých farieb. Ľudia kráčajú po ceste prevažne bosí, všade je cítiť z ľudí pokoj, úctu k všetkým živým bytostiam. Uvedomujú si svoju spolunáležitosť k Vesmíru ako celku a tam vidia aj svoje miesto. Vidno to aj na ich až zbožnej úcte, ktorú prejavujú k Mesiacu v splne.



Keď sa Mesiac vynoril spoza hory, ľudia sa zastavovali a zbožne ho zdravili. Keď si uvedomíme, akú silu príťažlivosti má Mesiac napríklad na masy vôd, ktorá sa prejavuje vo forme prílivov, nemôžeme pochybovať aj o vplyve tejto sily na ľudský organizmus. Napokon, existuje aj lunárny kalendár podľa ktorého sa ľudia už celé veky riadia napríklad v poľnohospodárstve. V našej takzvanej západnej civilizácii ako keby sme stratili vzťah k týmto veciam a poväčšine sa sústreďujeme len na seba. Celá slávnosť prebieha v pokojnej atmosfére bez náznakov agresivity, alebo napätia. Všade hrá hudba, pália sa posvätné ohne, kladú sa obetné dary na oltáre ako symboly vďaky a to všetko za neprestajného pochodu masy ľudí, ktorých môžu byť aj milióny. Zaujímavé bolo, že nikde sme nevideli vojakov a ani policajtov a pritom všetko bolo veľmi dobre organizované a nikde nevznikal žiaden chaos.
Ako som spomínal v úvode, pod Arúnačalou sa nachádza ášram Šri Ramanu Maharišiho. Každý deň je tam plno ľudí, ktorí sa venujú modlitbám, meditáciám, vzdelávaniu v miestnej knižnici a relaxu. Stálymi obyvateľmi ášramu sú aj opice, ktoré sa neustále klbčia a snoria, kde by niečo uchmatli. Každý deň pred obedom prichádzajú do ášramu stovky ľudí, ktorými sú rôzni sádhuovia, pútnici, svätci, ale aj žobráci a telesne postihnutí ľudia, ktorí dostávajú úplne zadarmo veľkú porciu jedla, ktoré tvorí varená ryža, dusená zelenina, rôzne pálivé omáčky, nejaký sladký nepečený koláčik a k tomu 5 rupií. Ja som odhadoval počet ľudí na niekoľko stoviek a každému sa ušlo. Takto to prebieha každý deň. Je to úžasný sociálny systém. Je zaujímavé, ako sa aj tí chudobní dokážu s jedlom podeliť.
Na úplnom vrchole hory je tiež jaskyňa, kde meditoval jeden jogín celých 26 rokov bez vody a jedla. Jedol iba sladké listy, ktoré rastú na stromoch na hore. Takto mi to povedali Indovia, ktorých som po ceste nahor postretal. Videl som aj ášram s portrétom tohto jogína. Rozhodol som sa, že vystúpim na vrchol hory a vybral som si čas, keď sa konala slávnosť na počesť Ramanu Maharišiho. Ášram bol v tom čase plný návštevníkov a tak cesta hore bola úplne voľná. Hora je vysoká 2666 stôp, čo je približne 900 metrov. Cesta na vrchol a aj zostup boli náročné, je to ako vysokohorský výstup zo Štrbského plesa na tatransky končiar, keď uvážime prevýšenie od úpätia po vrchol.
Pražilo tam silné slnko a cesta nahor nemala konca-kraja. Neustále sa mi zdalo, že už som hore. Občas som zastal, aby som sa aspoň na chvíľu schoval do tieňa a napil sa vody, ktorú som mal so sebou vo fľaši. Keď som sa už konečne blížil k vrcholu, zazrel som opice, ktoré sa medzi sebou klbčili. Napadlo ma, že je to možno aj preto, že tam nie je niekto iný, do koho by sa pustili. Rozmýšľal som, čo by som robil, keby sa pustili do mňa. Na chvíľu som aj zaváhal, keďže som tam bol úplne sám a vrátil som sa asi 100 metrov späť, ale potom som to rezolútne odmietol a povedal som si, že keď som už meral takú dlhú cestu až do Indie a ešte aj výstup na Arúnačalu, tak tesne pod vrcholom sa nedám zastaviť nejakými opicami. Pre istotu som zhodil batoh z chrbta, lebo, čo keby mi tie opice skočili na chrbát. Nebolo by jednoduché zbaviť sa ich. A tak som kráčal hore držiac v jednej ruke svoj batoh.
Tesne pod vrcholom sa do mňa pustili opice. Jeden veľký smelý opičiak mi chmatol jedno ramienko batoha a keďže ja som držal druhé, začali sme sa doťahovať. Opica nechcela povoliť, ale ani ja. Druhou rukou som chytil fľašu s vodou a šplechol opici vodu rovno do očí. Efekt to nemalo žiadny, akurát, čo som sa zaoberal fľašou, opičiak mi bleskovo strčil ruku do batoha a vytiahol odtiaľ igelitovú tašku aj s mojimi potravinovými zásobami, ktoré tvorili rôzne sušienky a hašlerky proti kašľu. Opica víťazoslavne ušla aj s igelitkou a ja, keďže som tam bol sám, dal som sa na ústup, alebo lepšie povedané na výstup. Nakoniec, bol som rád, že mi nezobrali aj pas, peniaze a kreditku. Tie opice sú veľké potvory a človek nevie, či by si za tie peniaze aj niečo nekúpili. Sú veľmi prefíkané a platí na ne len palica. Tú som si, bohužiaľ, so sebou nezobral.
Na vrchole som stretol dvoch Indov, ktorí sa tvárili úplne pokojne a opice ich vôbec nevzrušovali. Spoločne sme tam chvíľu pobudli, popozerali aj jaskyňu, kde spomínaný jogín meditoval, natreli si čelá posvätnými farbami, odfotili sa a išli sme smerom nadol. Jeden z Indov mal v ruke palicu a tak nás opice nechali na pokoji. Ja som však bol presvedčený, že to bolo preto, že sme už nič nemali a tie potvory to vedeli. Keď som tak nad tým uvažoval, dospel som k presvedčeniu, že vlastne to bola forma výpalného, ktoré som musel zaplatiť, keďže som prišiel na miesto, kde tie opice boli doma. Zrazu som mal taký pocit, že nie je rozdiel medzi opicami, rôznymi výpalníkmi, daňovým úradom, povinnými odvodmi, atď. Princíp je asi rovnaký. Chceš byť medzi nami, zaplať! Pozbieral som odpadky po opiciach, lebo opice si všetko pekne povybaľovali, strčil ich do igelitky a hybaj dole.
Cesta nadol bola ťažšia, ako cesta nahor, nohy ma veru poriadne boleli. Na nohách som mal obuté trekové sandále, ale Indovia išli bosí, hovorili, že z úcty k Bohu. Veru tak! Nepočul som od nich ani slovo ponosy, alebo prejavov bolesti, statočne to znášali, hoci tam boli ostré kamene a tŕnie. Aj toto bola jedna z vecí, ktoré na mňa v Indii silne zapôsobili.

Zobrazené 1053 krát
Pre písanie komentárov sa prihláste

Najpopulárnejšie, komentáre, tagy

  1. Populárne
  2. Komentáre
Reklama
Reklama
Proces
Reklama
Helen štúdio
Reklama