utorok, máj 23, 2017
Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Albánsko 2014

Keď sme sa rozhodovali, kam pôjdeme tento rok na dovolenku, mnohí známi krútili hlavami - Albánsko? (Minulý rok sme boli na Kryme, no a čo?) Nech už má demokracia u nás rôzne podoby, cestovanie po svete je super. Dozviete sa všeličo, porovnávate... A niekedy máte“ šťastie“, že v krajine, ktorú navštívite, sa ľudia majú oveľa horšie ako u nás. Do Albánska sa dalo zatiaľ cestovať (po niekoľko málo rokov) na dovolenku vlastnou dopravou. Tento rok Globtour a iné CK ponúkli možnosť dopraviť sa do tejto destinácie aj  lietadlom. Prvým turistom zo Slovenska na trase Bratislava-Tirana sa dostalo úžasného privítania: albánski hostitelia ich na letisku v Tirane privítali na červenom koberci a s darčekmi! Po ceste na Dračskú riviéru vás už čaká krajina plná protikladov.

Letisko samotné nesie meno podľa najznámejšej Albánky – Matky Terezy (International Airport Nënë Tereza). I keď táto pozoruhodná žena sa narodila v Skopje (Macedónsko), jej rodičia však boli Albánci. Sochu  matky Terezy môžete vidieť neďaleko letiska. No iste vás zarazí blízkosť obrovského kasína.

 

Kým sa dostanete do hotela, máte možnosť vidieť drobné políčka s kukuricou, sem-tam vinice, pasúci sa dobytok, malé domčeky i väčšie vilky, a to všetko so zvyškami tovární, ktoré ešte fungovali za čias diktatúry Envera Hodžu. Tento vzdelaný, no predovšetkým bohatý Albánec sa „zaslúžil“ o to, aby bolo Albánsko izolované po mnohé roky od ostatného sveta. Áno, školstvo i zdravotníctvo bolo bezplatné. Hodža zaviedol povinnú školskú dochádzku, aj ženy sa mohli vzdelávať a mali dokonca volebné právo. Začal však od sovietov skupovať zbrane, staval bunkre

 

(na celom území ich bolo okolo 7000!), udržiaval národ v poslušnosti, v strachu pred nepriateľom. Cesty sa budovali zámerne kľukaté, aby tu nemohli pristávať nepriateľské lietadlá. Časť z cca 200 lietadiel, ktoré kúpil Hodža za obrovské peniaze a nikdy sa nevyužili, sme mali možnosť vidieť po ceste do hotela. Bytovky sa stavali 5-poschodové, nie vyššie, kvôli zemetraseniu a preto, aby sa ľudia mohli rýchlo presunúť do bunkrov. (V súčasnosti  by bolo nákladné zbúrať tieto pozostatky starého režimu, takže bunkre vidno všade, aj v hlavnom meste Tirane.) Nebolo vody, často sa vypínala elektrina. Hodža presviedčal ľudí, že nepotrebujú platy. Všetko si dorobia doma. Nemohli nikde vycestovať.
V r. 1961 Hodža prerušil styky so Sovietskym zväzom a začal sa orientovať na Čínu. Ani toto obdobie neprinieslo Albáncom nič dobrého, ľudia hladovali. V r. 1967 vyhlásil Hodža, sám zarytý ateista, Albánsko za prvý ateistický štát na svete. Mešity, chrámy, kostoly dal prestavať na štadióny, kultúrne domy, kiná. Ľudia však poschovávali cenné artefakty a po páde Hodžovho režimu sa tieto dostali späť. Čo udivuje návštevníkov Albánska je fakt, že všetky tri náboženstvá sa tu rešpektujú. I keď sa v Albánsku nachádza okolo 62 % moslimov, toto náboženstvo, hlavne v mestách, je na ústupe. Nie je zvláštnosťou, keď sa moslim ožení s katolíčkou. Ak sa postaví symbol viery jedného z troch náboženstiev – či už ide o mešitu, katolícky kostol alebo pravoslávny chrám, predstavitelia zvyšných dvoch náboženstiev sú prítomní pri ich otvorení. Ako sa blížite k Dračskej riviére, prekvapí vás množstvo hotelov.

 

Hotel vedľa hotela. Desiatky, ba možno stovky a stovky hotelov a penziónov. Bez akejkoľvek koncepcie, systému. Údajne mnohé z nich sú postavené bez stavebného povolenia. Súčasný albánsky premiér Edi Rama, ktorý bol 11 rokov primátorom Tirany a v r. 2004 získal poctu „najlepší primátor na svete“ na základe medzinárodnej internetovej súťaže, snaží sa podporovať turizmus, ale na druhej strane dbá o to, aby sa nestavalo bez stavebného povolenia. Nechal vraj preto niekoľko hotelov a dokonca i obytných štvrtí zbúrať. Väčšinu tunajších hotelov vlastnia politici. Ak máte radi pieskové pláže a teplú vodu, Dračská riviéra je to, čo hľadáte. Pravda, ak vás neodradí veľké množstvo ľudí na pláži. V hoteli dostanete „náramok“, a tým máte nárok na bezplatné ležadlo i slnečník, pokiaľ ich, samozrejme, nájdete voľné. No nesmiete ísť príliš ďaleko, tam už je zóna ďalšieho hotela a jeho návštevníkov. Treba prísť skoro ráno, domácich je tu neúrekom. Potom sú to Slováci, Česi, Poliaci a pochopiteľne, susedia z bývalej Juhoslávie. Na pláži si môžete kúpiť suveníry, zmrzlinu, pečenú kukuricu alebo kokoshku (popcorn, pukance).  Predavači, ktorých tovar - najmä ovocie - ťahajú somáriky, sú tu bežným javom.

 

Bazény nájdete takmer pri každom hoteli. Nie je núdza o reštaurácie, kaviarne, kde sa môžete najesť a občerstviť za veľmi prijateľné ceny. Vyskúšali sme jedno z národných  jedál – fazuľu s hovädzím mäsom. Bolo chutne pripravené. Čašníci sa veľmi snažia, najmä ak dostanú prepitné v eurách. Už také 1 euro vie potešiť. Môžete zaplatiť aj celú útratu v eurách. Peniaze vám rozmenia v marketoch, v obchodíkoch, kde majú všetko, čo potrebujete. (Na recepcii sme s výmenou  peňazí nepochodili. Rovnako ani s pohľadnicami, tie sme zohnali na výletoch.) Keďže tu nebola pitná voda, bolo treba ju kupovať. Opäť – ceny sú nižšie ako u nás. Boli sme upozornení, že sa občas vypína elektrina (žeby pozostatok z čias E.Hodžu?). Našťastie, nestalo sa nám to. Hotely sú vybavené na slušnej úrovni. V našom štvorhviezdičkovom každý deň menili uteráky, niekoľkokrát i posteľnú bielizeň. Hotelový personál bol milý. Balkón sme mali priestorný, výhľad na more prekrásny. Ak sa však chcete večer poprechádzať po promenáde, tak na to zabudnite! Môžete sa prechádzať kilometre po neosvetlenej pieskovej pláži... Ak sa chcete vydať na opačnú stranu, kde je cesta, tam je to nebezpečné, keďže vodiči nepoznajú pravidlá cestnej premávky a cesty sú úzke, neosvetlené,  vo veľmi zlom stave. Niekedy však bol problém dohovoriť sa. Úroveň angličtiny u vysokoškolských študentov, ktorí pracovali či už na recepcii alebo v iných službách, žiaľ, nie je ešte dostačujúca. Tak ako u nás, študenti po skončení vysokoškolského štúdia sa snažia dostať do hlavného mesta. Tu ich čaká aj najvyšší zárobok, priemerný plat cca  250 až 300 eur! V iných mestách je to podstatne menej. A o vidieku ani radšej nehovoriť.  
Pokiaľ sa chcete dostať do Durrësu (Durrës=Drač), najstaršieho mesta v Albánsku, ktoré bolo aj niekoľko rokov hlavným mestom, v súčasnosti druhým najväčším v krajine a hlavným prístavným mestom, idete autobusom, či skôr mikrobusom. Mal by chodiť každú polhodinu, no cestovný poriadok neexistuje. Vidíte hŕstky ľudí, ktorí čakajú trpezlivo na zastávkach. Tak sa pridáte k nim. Z rímskych čias v Durrëse nájdete zvyšky amfiteátra z prelomu 1. a 2. storočia p. n. l.. Bol to najstarší amfiteáter na Balkáne. Sú tu rímske kúpele, v centre mesta je zachovaná časť mestských hradieb. Durrës je najrýchlejšie sa rozvíjajúcim letoviskom v Albánsku. Turistický ruch je budovaný na pobreží zálivu, kde pozdĺž širokej, až 30 km dlhej piesočnatej pláže Golem, nájdete   okrem hotelov, reštaurácií, barov aj množstvo diskoték. Do mesta Durrës organizujú CK aj výlet. Nenechajte si ujsť príležitosť pozrieť sa na tunajšiu novú univerzitu. Dva obchodné domy sú svedectvom toho, že Albánci sa chcú vyrovnať aj iným európskym mestám. Navštívite aj výrobňu známeho albánskeho koňaku. Značka Skanderbeau pochádza od  albánskeho národného hrdinu. Pozor však: hoci albánsky Jánošík sa volal Skanderbeg, koňak má názov Skanderbeau. Oba nájdete v marketoch, no len ten jeden je pravý. Výlet do hlavného mesta Tirany stál za to. Malé obchodíky, butiky, cestovné kancelárie, požičovne DVD a všetkého - veľa. Navštívili sme mešitu zo 17. storočia i katolícky kostol, pred ktorým sa vynímala socha Matky Terezy.

 

Z diaľky sme videli aj pravoslávny chrám. Turistov však zaujímala najmä Hodžova vila, ktorá bola postavená v zakázanej zóne. Sem nemali prístup bežní ľudia. Medzi jeho vilou a pracovňou bol vraj vybudovaný tunel, kadiaľ sa presúval. Päť áut, ktoré vlastnil, boli tiež utajené. Hodža chcel mať po smrti mauzóleum.

 

To bolo aj vybudované v tvare pyramídy a nachádza sa v Tirane. Je však nefunkčné, pomaľované   grafitmi, a miesto, kde diktátor odpočíva, nie je známe. Po smrti Hodžu v. r. 1985 jeho deti ušli do Ameriky, jeho manželka údajne ešte žije, no von nevychádza. Uprostred mesta sa nachádza rozľahlé Skanderbegovo námestie s jeho sochou. Medzi zaujímavosti patrí hodinová veža, budovy ministerstiev a budova národného múzea postavená za čias Hodžovho režimu.

 

Bývalá sovietska ambasáda je dnes sídlom albánskeho prezidenta. Oplatí sa vidieť aj univerzitu a univerzitný park so sochou Envera Hodžu. Tiranu (1 mil. obyvateľov) už možno považovať za moderné európske mesto. Chudobné, zaprášené  predmestia hlavného mesta pripomínajú nedávnu minulosť.   Ak chcete navštíviť typické albánske mestečko, odporúčam malebné mestečko – Kruju. V Malej Kruji, kam sa dostanete, kým sa „vyštveráte“ hore na hradby, vás prekvapí socha Georga W. Busha. Tú Albánci postavili na počesť bývalého  amerického prezidenta, ktorý  ich krajinu navštívil v r. 2007. V Kruji sa uskutočnili rokovania za účasti Albánska a Chorvátska, predtým ako vstúpili do NATO. Ulička v tvare polmesiaca vás prevedie úžasným bazárom, kde dostanete kúpiť množstvo zaujímavých suvenírov vrátane pohľadníc, ktoré bolo ťažko zohnať inde. A tak sa dostanete hore, kde vás čaká buď etnografické múzeum alebo Skanderbegovo múzeum. Je už na vás, ktoré si vyberiete. Panoráma, ktorú vám poskytne pohľad zhora, je úchvatná.  
Možností objavovať túto neznámu krajinu je veľa. Cesty sú v hroznom stave, ale možno vidieť, ako napr. s podporou EU napredujú Albánci aj pri výstavbe ciest. Výlet k brehom jazera Ochrid, ktoré patrí z jednej tretiny Albánsku a dvoch tretín Macedónsku, nás o tom presvedčil. Cesta vedúca k jazeru podľa slov delegátok CK sa opravovala neuveriteľne rýchlo. A v Macedónsku bolo čo pozerať: kláštor sv. Nauma, mesto Ochrid s národným múzeom, rímsky amfiteáter, sochu Cyrila a Metoda, chrám sv. Sofie, atď. Ale to už je iná krajina, v porovnaní s Albánskom na oveľa vyššej úrovni... Počas týždenného pobytu v Albánsku sme videli všeličo. Mali sme možnosť vidieť húkajúce autá – a v nich nevestu a ženícha. Tak ako u nás. Svadobný obrad sa koná každý deň okrem utorka (nedozvedeli sme sa prečo). Zvláštnosťou však je, že vraj jeden deň oslavuje túto udalosť nevesta so svojou rodinou a ďalší deň zas ženích so svojimi príbuznými. (Aspoň sa hneď nepovadia!) Nuž iný kraj – iný mrav. Rodinné domy, ktoré sme po ceste videli a nebolo ich málo, mali svoje opodstatnenie. Keďže dôchodky sú úbohé (okolo 100 eur mesačne), viacgeneračné bývanie nie je ojedinelé. Deti sa starajú o rodičov, resp. starých rodičov. A ďalší fakt nemožno prehliadnuť. Mnoho Albáncov pracuje v cudzine a posiela peniaze domov. Bolo vidno autá z Talianska, Rakúska, Nemecka, Švajčiarska. To prišli Albánci, v týchto krajinách pracujúci, na dovolenku domov. Mercedesy, ktoré vidíte na cestách (či skôr necestách), sú väčšinou kradnuté. Za vlády Envera Hodžu mali autá iba politické špičky. A k autám patria čerpacie stanice. No tých je tu požehnane. Rovnako aj „lavazh“, teda umyvárne áut, ktoré tou najjednoduchšou „technikou“ majú uspokojiť zákazníka. Albánsko má 3 milióny obyvateľov, teda ak nepočítame tých, ktorí žijú v cudzine. Ale bezdomovcov či žobrákov je rozhodne menej ako u nás. Aspoň v Tirane či v Durrëse ich veľa nebolo vidieť. Ani opilcov sme nevideli. Zato túlavých psov je tam neúrekom. Albánsko je stále poľnohospodárskou krajinou, úrodnou a  vzhľadom na priaznivé podnebie, dopestujú si tu skoro všetko, takže takmer nič nemusia dovážať.

 

Jadran tu nie je taký modrý  ako v Chorvátsku, ani služby ešte na takej úrovni. Ale Albánci sú si vedomí toho, že z turizmu môžu veľa vyťažiť. A snažia sa... Len aby nás o pár rokov nepredbehli...
Táňa Kupkovičová, 65+

Zobrazené 1591 krát
Pre písanie komentárov sa prihláste

Najpopulárnejšie, komentáre, tagy

  1. Populárne
  2. Komentáre
Reklama
Reklama
Proces
Reklama
Helen štúdio
Reklama