utorok, október 17, 2017
Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Nórsko,Švédsko, Fínsko...ale hlavne o pocitoch, nie cestopis.

Človek by si mal plniť svoje sny. Či už tie detské, alebo aj tie „z toť nedávna“. Ono sa musí stretnúť pár náhod, aby to vyšlo, ale hlavne treba chcieť. A nám sa to podarilo!  Najprv nás „nakoplo“ premietanie istého milého „exota“- detského lekára, kde sme videli fantastickú krajinu na fotkách. Zároveň nám ukázal ako sa dá upraviť osobné auto na lôžkovú úpravu a zároveň špajzu, či šatník v jednom...na mesiac. Lebo na kratšie sa do tak veľkej krajiny ísť neoplatí. Lebo Nórsko je bohatá, ale drahá krajina. Lebo je človek bez práce a má kopu voľného času, ktorý môže stráviť v „depke“ alebo na cestách, kde sa mu tají dych? Kto by Vám inak dal mesiac dovolenky v kuse? Všetko je to uhol pohľadu. Keby ste zarábali 5x toľko ako máte, tak tá krajina bude lacnejšia ako tá naša. (A vôbec, nakoniec nás to vyšlo celé 1700€ pre dvoch na mesiac, a to je lacnejšie ako dvojtýždenná dovolenka pri mori letecky! Mimochodom z toho bola nafta 1200€, lebo sme prešli 10 150 km – pozn. pre ekonómov).

Nórsko je krajina rozmanitých krás – od fjordov, útesov, vodopádov, ľadovcov, cez stovky tunelov, “trolov“, riek, bordových domčekov, až po neuveriteľných ľudí, ktorí sa nikam neponáhľajú. Všade je 80-tka, v dedinách 50-tka, ale Nóri idú vždy menej min. o 10 km/h a nemajú radi, keď sa na nich „lepíte“.  Treba mať odstup aspoň 5 dĺžok auta. Treba jednoducho akceptovať aj v tomto prípade ich právo na súkromie. Radšej úplne zastavia a nechajú vás prejsť. Až za pár dní sme pochopili, že ide v konečnom dôsledku o súlad človeka s prírodou, so zvieratami, ktorých je na cestách neúrekom – od rôznofarebných sobov, jaky, ovce, kozy, losy, až po pštrosy, ktoré sa nám tiež nevedno odkiaľ priplietli do cesty. Neviem si predstaviť ísť 130-tkou.

     

Aj zvieratá sú tam také spokojné, spomalené...niekedy ich až musíte odtláčať z cesty, akoby chceli dať najavo, že votrelcami sme tam vlastne my a oni sú tam doma.  Nóri sú veľmi skromní, rodinne založení ľudia, ktorí majú veľa detí a sú veľkí lokálpatrioti. Všade pred domom, či chalúpkou veje ich vlajka na vysokom stožiari (aj v ťažko dostupných terénoch, kde sa stavia dom helikoptérami). Keď idú na dovolenku do kempu, tak si tam jej zmenšenú verziu berú so sebou a čaká ich tam žrď pripravená na tento účel. Rovnako si potrpia na kvetinovú výzdobu, ktorú si v črepníkoch donesú a osadia na terasu a na stole, kde jedia, tiež nesmie chýbať. Akoby si chceli uctiť, užiť, či vychutnať to ich krátke leto. Sú veľmi nenároční aj čo sa bývania týka na dovolenkách. Majú malé sympatické domčeky. Mnohí z nich, keď sa opýtate, neboli ďalej ako 100km od domu a nevedia vám poradiť ohľadom zaujímavostí, ktoré by ste radi navštívili, hoci veľmi chcú. My, turisti, často chceme za mesiac stihnúť viac z ich krajiny, ako oni videli za celý život.  Ale oni sú predovšetkým rybári, asi preto musia byť takí „kluďasi“. Lenže nie je rybačka ako rybačka. U nich rybolov znamená, že traja chlapi na loďke chytia tak 200-300kg rýb, a to v lete, mimo sezónu. Lebo sezóna v Nórsku je v treskúcej zime, ostrom vetre a takmer v tme – od januára do marca. Vtedy vraj jedna rybárska loď s tromi luďomi chytí denne 2-8 ton! Boli sme v rybárskej dedine, kde je šesť takých lodí a zásobujú celú fabriku na spracovanie rýb, ktorá je otvorená len tieto 3-4 mesiace v roku. Hlavy rýb sa posielajú do Afriky, kaviár do Nemecka, časť do Japonska, časť sa suší  - tak do mája.

P1020503  P1020357  P1030831 

V júli už boli drevené sušiaky (veľké ako panelák) takmer všetky prázdne, ale za jedným z posledných, sme si zašli. To bol fakt neskutočný smrad. Neviem, ako tam dokážu žiť. A to bolo pred pár mesiacmi určite ešte horšie. Ryby musia priväzovať už bez hláv a kostí a treba to celé zakryť sieťovinou, lebo im to kradnú čajky, orly a straky. Bežná rybárska dedina má 25 - 75 ľudí, podľa ročného obdobia.  Nórsko je obrovská krajina, plná prekvapení, náhlych zmien počasia a dúhy. No čakali by ste napríklad, že tam budú pestovať maliny, ríbezle, hrozno, jablká a čerešne? Tie čerešne boli neskutočné, lepšie sme ešte v živote nejedli – čierne s červenými pásikmi. A kupujú sa pri ceste, kde sú sady, v stánku bez obsluhy. Zastavíte, zaplatíte do hrnčeka napísanú sumu a zoberiete si tovar. Majiteľ si len večer príde po peniaze.(U nás by tam už asi ani ten stánok nezostal.) Rovnako to funguje aj s mliečnymi výrobkami. Je to krásne, bodaj by sme sa raz aj my k tomu dopracovali. Hoci bolo toto leto 2014 najteplejšie za posledné desiatky rokov, teplota sa pohybovala cez deň medzi 13-25, v noci medzi 6-15 stupňami, aj tak sme stále videli okolo seba sneh, či na horách alebo pri ceste (záleží samozrejme od nadmorskej výšky), kde sa chladili stáda sobov. Hory sú tam úžasné! Sú vybudované obrovské lyžiarske strediská pre tisíce ľudí, ktorí bývajú pod svahom v malých domčekoch, hotelov je len pár, ale nie sú to žiadne obrovské stavby. Ťaží sa (jasné že mimo ropy) nádherná ružová žula so zlatistým odleskom sľudy, krásne čierne a šedé bridlice, ktoré lemujú fjordy a lámu sa „sami“ na dosky (tašky na strechy). Geológovia a mineralógovia si tu tiež prídu na svoje. (Zároveň odporúčame Mineralpark pri Kristiansande.) 

     

Ľadovce v údoliach hôr, pripomínajúcich zubnú „stoličku“, sa držia stále. V diaľke počujete ako sa hýbu, praskajú a prepadajú sa do seba, akoby chceli vyplniť tunel, ktorý vznikol v  ich strede po vodopáde. Znie to hrozivo a majestátne zároveň. Budí to rešpekt a hrmí to ako pri letnej búrke aj párkrát za hodinu. Nič navonok nevidno, a predsa sa presúvajú tony ľadu úžasných odtieňov. Jazerá z vodopádov, rieky a fjordy sú tu vo všetkých odtieňoch modrej a zelenej, od mliečnej, cez tyrkysovú, až po kráľovskú modrú. (Odporúčame „čierny ľadovec“, hoci ani domáci nevedia prečo sa tak volá, lebo je tyrkysový, ale aspoň nehrmí a môžete sa ho dotknúť, či napiť sa – 4-hodinová úžasná túra, ktorá začína na loďke cez mliečne zelené jazero.)    
Teploty boli na turistiku ako stvorené. Absolvovali sme dva výstupy na ľadovce cca po 4 hodinách. Ale túru na Trolí jazyk (neďaleko mesta Odda), ktorá síce trvá 9 hodín, si určite nenechajte ujsť. Bez nej jednoducho z Nórska ani neodchádzajte! Nech vás neodradí ani počasie, lebo to sa vie rýchlo zvrtnúť, aj k lepšiemu. Je to prevýšenie 800 m, prvá hodina a pol je náročná, ale celé to stojí za to. Fakt treba kondičku, dobrú obuv, pitie a pršiplášť. 
Ďalšia túra - výstup na Kjerag, kameň zakliesnený medzi dvoma skalami na konci potoka, ktorý následne padá z obrovskej výšky do fjordu, je tiež nezabudnuteľný. Najmä ak ho absolvujete v trvalom daždi a vetre, ktorý vám rozkmáše pršiplášť na franforce a tie odlietavajú do doliny ako pozdrav vetru. Je to adrenalín, sú tam reťaze, ide sa cez potoky a trvá to cca 5 hodín, ale (zvládnu to aj deti za sucha) má to výhodu, že nestretnete počas celej cesty ani živú dušu, s výnimkou podobného blázna ako sme boli my. Bol to Nór, ktorý tam išiel prvý raz v živote, hoci mal tak 40 rokov a chcel si vraj urobiť fotku toho kameňa, len mal smolu na počasie. Jeho žena to vraj vzdala hneď na začiatku, lebo ju vietor zrážal k zemi a šmýkala sa. Len sme ho prosili, aby na ten kameň neliezol, lebo ak ho vietor zhodí, tak ho tam dole vo fjorde nikdy nikto nenájde. Inokedy sú tam samozrejme stovky turistov. Ale my sme nemali inú možnosť, lebo to bol náš posledný deň, už aj tak predĺženého výletu v Nórsku a večer sme mali zabookovaný trajekt. Bola to výzva a dali sme to! Mokrí až po spodné prádlo, ale šťastní a usmiati sme sa vrátili. Ani sme neprechladli, lebo sme sa celú cestu smiali. Nikdy nie je zlé počasie, len sme zle oblečení.   Nórsko je samozrejme aj krajina trolov, ktorí sú nevedno či zlí alebo dobrí , ale oči majú milé a sprevádzajú vás všade. Takže je jedinečné absolvovať aj Troliu cestu, len treba mať dobré auto, šoféra a brzdy. Prevýšenie o 1400 m na pár kilometroch.

     

Cestou vás popri ostrých zákrutách sprevádzajú vodopády až na vrchol, kde vojdete do mraku, ktorý sa vraj málokedy rozíde. Neverili sme, prenocovali sme na vrchole a ráno bol mrak ešte hustejší. Mlieko. Je to škoda, lebo betónová architektúra hornej stavby s vodopádmi a vysunutými výhľadmi nad priepasťami a pod vami je len sklo alebo mriežka, je fakt impozantná. Vietor v týchto výškach je niekedy taký silný, že aj domčeky musia byť ukotvené 4 oceľovými lanami. Nóri milujú deti a vedú ich k skromnosti, k vzdelaniu a úcte k vlastnej krajine a prírode a k sebe navzájom, Netoleruje sa tam vzájomná nadradenosť a intolerancia. Je ich len 4,5 milióna, ale tým, že tá krajina je veľká, majú sa kam rozrastať...Majú najvyššie HDP v celej EÚ a dokonale vypracovaný sociálny a dôchodkový systém. Starý človek nemusí byť nikomu na obtiaž a môže žiť dôstojne a nemusí byť odkázaný na nikoho milosť. Vraj sú tam najspokojnejší a najšťastnejší ľudia z celej EÚ. Hoci je pol roka tma aj cez deň, čo si asi málokto z nás vie predstaviť aká je to záťaž na psychiku. Deťom venujú veľmi veľa času a takmer pri každom dome sme videli domčeky pre deti, domčeky na strome, ich vlastnú loďku s veslami (skoro všetci totiž bývajú pri vode - rieky, či more sú tam plytké), šmykľavky, zverinec s domčekom, trampolíny a napr. aj výstavbu asfaltovej cesty s mostom s malými bagrami, tatrovkami...akoby boli stále vonku. Okrem toho majú často veľa živých zvierat, okrem sliepok, tie sme videli len v jednom múzeu. (Zrejme sú tam len farmy na vajíčka.) Rodičia sú spolu s nimi a tým, že majú 3-5 detí , mamy sú asi dlho doma na materskej dovolenke. Sú takí ľudskí a pokorní. Aj vo všetkých kostoloch majú deti svoj kútik s kobercom, hračkami, stolíkom a farbičkami a dospelí sa tam stretávajú na káve a debatujú spolu aj počas dňa. Deti sa kúpu v riekach aj keď je vonku 16 st. Celzia a vo vode , ktorá má 10 stupňov. Voda je tam s výnimkou pár hlbších jazier naozaj studená – aj more, aj rieky a často aj jazerá, ktoré sú vlastne plesá z vodopádov. My sme nemali často na výber, takže viem, o čom hovorím. Hygiena je hygiena. Jedine sprchu a WC sme si neviezli. Samozrejme na parkoviskách boli veľmi čisté antikorové zariadenia, ale my sme preferovali súkromie na noc v odľahlejších lokalitách, kde sa môže bežne zakladať oheň, loviť ryby v riekach a stanovať, či spať v aute, pokiaľ dodržíte 150m vzdialenosť od sídla majiteľa domu, či pozemku. Je to vraj taký nepísaný zákon. Rieky sú pri brehu ale také plytké, že sa tam veľká ryba nedá chytiť. Treba mať loďku a ísť ďalej. Ale je to romantika. Ružové oblaky sa odrážajú v krištáľovo čistej vode, horí oheň a vy nie ste od ničoho závislí. Všade navôkol čučoriedky, ktorých sa môžete najesť do sýtosti. Na hlavou vám lieta orol kráľovský, ktorého sa snaží zahnať malý vták s dlhým červeným zobákom, aby ho odohnal od hniezda, kde jeho partnerka sedí na vajíčkach. Vôkol vás sú samé tie malé, krásne, červené mäsožravé rastliny.

     

Sú ich celé polia a chytajú na lep dotieravé muchy či komáre. Nad vami hora s ľadovcom, z ktorého vyteká obrovský vodopád. Pokoj v duši. Nie je sa kam ponáhľať. V lete je celú noc svetlo, takže si musíte zatemniť auto, aby ste napokon spokojne zaspali plní nových zážitkov. More je tu rovnako tyrkysové ako v Thajsku, je tu aj biely piesok plný koralov, mušlí a čajky nad hlavami. Ideálne sa prejsť po pláži a vdychovať slanú chuť vzduchu. Ale keď v ňom budete umývať ešus z obeda, tak viete, že dnes sa hlbšie ako po kolená nedostanete...ale ani v Južnej Afrike nie je teplejšie!  V Laponsku nežijú Laponci, ale Samovia (ani naši Rómovia nemajú radi keď im hovoria Cigáni). Za  polárnym kruhom akoby uťalo. Pribudlo sobov, oviec, kôz a všetkého zvieratstva naokolo a ubudlo áut a turistov. Cesty sa zúžili, niekedy len na jedno auto a brezy poredli, znížili sa, až sa ostali plaziť na zemi . Človek by neveril, že je to stále tá biela breza. Je húževnatá a dokáže prekonať všetky vrtochy počasia, tak ako naša kosodrevina...tiež bola niekedy zrejme vysokým rovným ihličnanom. Stáda sobov vraj väčšinou niekomu patria. Niekedy majú aj obojky, ale voľne sa pohybujú po krajine. Niekedy v marci ich vypustia na „pašu“ a potom ich idú niekedy v novembri zháňať. Zistia koľkí pribudli, koľkí chýbajú...Samovia nemajú ľahký život. Jedna trojčlenná rodina má vraj okolo 2000 sobov a to ich musí uživiť – na kožušine a mäse, ktoré potom spracovávajú a predávajú. Vyrábajú z kožušiny rôzne podsedáky, topánky, tašky, mufy, bábiky – sú veľmi zruční. 

 

Preto sme si kúpili hebkú a nádhernú kožušinu krásne sfarbeného soba, z ktorého cítite prúdiť energiu na pamiatku priamo od majiteľky, s ktorou sa dobre rozprávalo. Všetci vedia perfektne anglicky, nikde nie je problém sa dohovoriť. Spať na sobovi je niečo...Ochutnali sme aj sobie mäso, ktoré sme si pripravili na spôsob guláša – bolo vynikajúce, lahodné , chudé a  hotové za chvíľku. Keď sme sa pýtali na losie mäso, tak povedali, že má „nudnú“ chuť a že treba dať do marinády stáť a dosť dlho variť a treba to vraj vedieť...tak sme to ani neskúšali. Ale domáci losos bol úžasný.
O Mikulášovi, Nordkappe, fjordoch, Lofotoch, či Osle nabudúce....
Vaša Iva

Zobrazené 1378 krát
Pre písanie komentárov sa prihláste

Najpopulárnejšie, komentáre, tagy

  1. Populárne
  2. Komentáre
Reklama
Reklama
Proces
Reklama
Helen štúdio
Reklama