štvrtok, august 17, 2017
Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Nórsko,Švédsko, Fínsko...ale hlavne o pocitoch, nie cestopis II.časť

Miinule som sľúbila, že napíšem ešte pokračovanie o našej mesačnej ceste ( cca 10 000 km dlhej) po severe Európy v horúcom lete 2014, napr. aj o Osle, Mikulášovi, fjordoch, konci sveta na Nordcupe alebo na Lofotoch. Nič nie je usporiadané. Ani tu, ani inde...Sú to pocity, nie cestopis – to pre tých, ktorí nečítali predchádzajúcu časť. Rozhodnutie ísť do Osla prišlo akosi nečakane, lebo pôvodne sme mali trajektom pristáť v Stavangeri alebo v Bergene. Bolo by to totiž logickejšie, racionálnejšie, rýchlejšie. Lebo Oslo je odbočka, z ktorej sa nedá ľahko pripojiť na hlavný turistický ťah po Nórsku smerom na fjordy a turistické atrakcie juhu. Proste je „mimo mísu“. Ale znova sa potvrdilo, že treba dať na intuíciu. Je to niečo vyššie, čo vás núti niekam ísť a neviete prečo. Vedeli sme, že je tam nejaký Vigelandov park, ktorý sme si nemohli nechať ujsť. Tak sme pristáli trajektom z Hirtshalsu v Dánsku,

po cca dvoch hodinách, v Staverne (pri Larviku ) asi 140 km od Osla. Dnes vieme, že sme urobili dobre. Nebudem opisovať históriu vzniku parku, hoci je zaujímavá, to si ľahko nájdete, ale skôr naše zážitky. Je to obrovský areál v hlavnom meste, pri rieke, plný sôch z kameňa a kovu. Každý z nás už bol v múzeách plných dokonalých sôch, kde obdivujete majstrovstvo sochárov, ale toto je iné. Je to v záhrade plnej kvetov, lavičiek, zákutí, vody. Sochy ľudí  sú na moste, na lúkach, na fontáne....nie sú dokonalé, ale každá z nich sa vás dotkne....mohli by ste tam stráviť celý deň a rozmýšľať o tom, ako sa dá vytesať do kameňa alebo kovu pocit človeka?

     

Súdržnosť, oddanosť, hnev, láska, krása, múdrosť, vytrvalosť...Poznáte ten pocit, keď  máte „husiu kožu“ napr. z piesne, ktorú počujete prvý krát? Toto bolo podobné. Sochy žien, mužov, detí, starcov – láska v každom odtieni. Dominantou je úžasná fontána so 16 stromami života, tvoriaca jej okraje. Niečo neskutočné. Od narodenia človeka, cez detstvo, mladosť, lásku, neveru, hriech, až po smrť, kedy sa kostra človeka stane stromom. Jedinečný nápad! Najznámejšou sochou je taký malý zlostný chlapček, aj keď neviem prečo. Možno len chce vyjadriť, že málokto vyobrazuje deti nahnevané, že to bude o inom. Ale prvý krát sme videli napr. aj sochy embrií v každom štádiu vývoja, v takom bočnom parčíku pri rieke. Park pokračuje návrším, kde sú krásne vstupné tepané brány a mramorový stĺp uprostred tvorený prepletenými telami v súdržnosti lásky. Treba len vidieť, netreba chápať. Okolo stĺpu je množstvo súsoší zaľúbených párov, aj starcov, šantiacich detí, rodiny, bratov...hoci sú holí, ako nás príroda stvorila, vôbec to nebolo nevhodné, či vulgárne...je to proste park plný osudov. Len stáť v nemom úžase. Viem si predstaviť, že v čase, keď tie sochy vznikali a ženy si zakrývali ešte aj kotníky nôh, mohol byť autor pre svoje okolie riadne poburujúci a nepochopený.... Úžasný a nezabudnuteľný zážitok, kde sme strávili niekoľko hodín až do neskorého večera, hoci pršal letný dážď. Ďakujeme p.Vigeland! Oslo je inak malé mesto s úžasnou netypickou budovou Parlamentu, veľké asi ako Bratislava. Veď aj počet obyvateľov v Nórsku je porovnateľný ako u nás, len veľkosť krajiny je podstatne iná a HDP tiež.

     

Mesto má aj novú budovu Opery, hneď na brehu mora. Je to moderná, impozantná stavba, doplnená zaujímavým dielom skleného ľadovca v mori neďaleko nej. Pár kilometrov odtiaľ je pekná pláž s pieskom, drevenými mólami, kde sa dá spať pri mori. Môžete sa okúpať, síce v studenej vode, plávajúc s divými husami a kačicami. Na pláži je aj sprcha, WC a ohnisko na prípravu večere. Proste miesto pre romantické duše. Dobrá bodka za hlavným mestom. Keďže sme boli mimo „štandardnej turistickej trasy“, tak sme sa vydali priamo na sever, čo znamenalo prejsť cez Švédsko, Fínsko a dostať sa na polárny kruh. Lebo zatiaľ nikde žiadne soby. A viete kto býva na polárnom kruhu v mestečku Rovaniemi vo Fínsku? No predsa Joulupukin, v preklade náš Mikuláš! A to si teda nemôžme nechať ujsť.  Prefrčali sme Švédsko, kde sme narazili na pár nádherných jazier, kde sme si zalovili ryby a najedli sa. Svet sa v nich odrážal ako v zrkadle...ale všade bolo dosť komárov, lebo tam bola sladká voda a lesy plné borovíc a briez.

     

Všetko sme si viezli so sebou, okrem WC, a preto bol niekedy s komármi a ovadmi problém. Človek v cudzom prostredí nechodí síce na potrebu tak pravidelne ako doma, ale chytí Vás to zaručene vždy v oáze bodavých nepriateľov. Riešením bol pršiplášť.  I keď nie dokonalým, ako sa neskôr ukázalo. Prešli sme fínske hranice a boli sme tam. V dedinke, kde hrá aj v lete Vianočná hudba a namiesto kľučiek majú losie alebo sobie parohy a grilujú lososa (nie losa!). Je tu úžasná pošta , ktorá už funguje 65 rokov, plná milých trolíkov, oblečených v červenozelených úboroch s čapicami, ktorý okrem balenia darčekov, predávania suvenírov, zabezpečia aj zaslanie Vášho pozdravu domov presne na Vianoce, so špeciálnou pečiatkou s Mikulášskymi sobmi. Ale nebojte sa, je tam aj iná schránka, kde odošlú pozdrav ihneď. Je to presne tá pošta, kde pošle ročne niekoľko miliónov detí z celého sveta svoje prianie o darčeku na Vianoce.

     

Trolovia to všetko musia prečítať, porozumieť tomu v stovkách jazykoch, zariadiť, zabaliť, odoslať a stihnúť to všetko do Vianoc....no proste kopa práce. Dostali sa za to aj do Guinnessovej knihy rekordov. Ujo Mikuláš býva v najvyššom domčeku, v jeho streche a má aj svojich osobných trolov, ktorí sa nesmú ani fotiť, rovnako ako on! (Jednu fotku sme Vám ale prepašovali.) Uvidieť Mikuláša sa niekomu nepodarí celý život a my sme to mali na dosah. Lenže to nie je také jednoduché. Každý, kto chce k nemu vojsť, musí prejsť skúškou poslušnosti u jeho služobníkov....vyspovedajú každé dieťa (v mnohých jazykoch), či bolo dobré, či poslúchalo rodičov a ak nie, čo s tým mienia robiť...lebo inak nemôžu vidieť Mikuláša, zlé deti on totiž hneď odhalí. Vidieť tie detské oči plné radosti, odhodlania, strachu, pokory či očakávania, že konečne uvidia niekoho o kom len roky počúvajú...stoja za tú zachádzku pár sto kilometrov. Vojdete do detského sna. Je to obrovská tmavá miestnosť, kde máte pocit, že letíte nočnou oblohou k deťom cez hory, doly...vidíte na akých saniach sa vozí Mikuláš a aj trojmetrové kliešte, ktorými hádže darčeky do komína. Koľko len toho musí precestovať do rôznych kútov planéty než sa čas naplní.. Navštíviť miesta odkiaľ mu prišli želania - tie sú napísané všetkými druhmi písma a navinuté na obrovskom kotúči. Je to milé. Čas príprav merajú obrovské kyvadlové hodiny, ktoré sú veľké ako trojposchodový dom a sú tu až po strop a odkrajujú každú minútu veľkými ručiskami... Po prehliadke inštrumentov a kníh plných zápisov dobrý ch a zlých skutkov každého z nás, príde vytúžená chvíľa. Privíta nás vo svojej miestnosti sám Mikuláš s ozajstnou bradou, dlhou aj meter a v čižmách zo soba. No a my sa pristihneme, že nám oči žiaria ako malým deťom, keď sa s ním rozprávame. Je to zážitok! Až vonku si uvedomíme, že vonku je letných 25 stupňov a jemu musí byť hrozne teplo a musí ovládať kopu jazykov na zvládnutie aj tých pár viet. Dostaneme fotku, aj video na pamiatku, možno jedinú v živote a môžeme ju ukazovať svojim deťom a vnúčatám, keby už neverili, že On naozaj je. Po stretnutí sme si v krátkych rukávoch postáli na polárnom kruhu, zistili sme koľko tisíc kilometrov sme od domova a vyrazili sme na najsevernejšiu časť Európy – na Nordkapp, pozrieť si polnočné, nezapadajúce slnko.

     

Tento stav totiž trvá len pár dní v roku. Asfalt na ceste menil farby, nebol vždy taký nudný šedý ako inde. Bol občas žltý, červený, zelenkastý.... Fascinovali ma aj strechy domčekov, ktoré stále kvitli a chránili zároveň pred zimou – dobrý nápad, prečo sa nerealizuje všade? Videli sme naháňať sa tučniaky v jazere a boli superrýchle. Akoby mali namiesto tých malých krídeliek vrtule. Od polárneho kruhu sa konečne začali ukazovať soby, akoby mávnutím zázračného prútika. Boli všade, na cestách , v lese, na chodníkoch – biele, hnedé, farebné, s obojkom i bez, malé aj veľké a všetci sme sa tešili a fotili a spomaľovali autá. Dokonca sme videli už aj jednu nehodu, kde to sob neprežil. Neskôr sa nám predstavil aj obrovský los, a to rovno na diaľnici, kde preskočil veľmi ladne zvodidlá. Než sme stihli zabrzdiť a vybrať foťák, bol preč. Majestátne odchádzal lesom, v obklopení miestnych múch. Preto sa tam všade jazdí max.80, ale väčšinou 60 alebo menej. Nikdy nevedno odkiaľ sa aký zver vynorí. Niet sa kam ponáhľať, sme predsa na dovolenke. V poslednej fínskej krčme sme sa umyli, najedli, natankovali, pokochali riekou a lúkami plných zvončekov, ktoré tu rástli aj pri cestách ako burina.

     

Najedli sme sa čučoriedok do sýtosti v okolitých lesoch. Stretli sme sa tu aj s prvými Samami, nie Eskimákmi, ich kresbami, ako aj s miestnym poetom, ktorý šoféruje Landrover a má copíky ako indián a hlavne...nemá problémy. Krásna rybárska dedinka, s tými klasickými bordovými domčekmi, ktoré si môžete prenajať aj s vyhrievanou kaďou na vodu a člnom. Hurá späť do Nórska. Každý deň najazdíme v priemere okolo 350km. Slnko nepočká. Večer, pred šiestou, sme dorazili na Nordkapp. Len pripomínam  - stále je tu svetlo, aj cez deň, aj v noci. Teraz je okolo 22 stupňov a slnko, proste nádhera. Je to vysokánsky útes, na ktorom je veľké parkovisko, kde môžete v aute prenocovať (je to v cene vstupenky) alebo si postaviť stan. Za niekoľko hodín ich tu vyrástlo pár desiatok. Všetci a všade stavali aj kamenných mužíkov všetkých tvarov, veľkostí a farieb. Sú tu aj „šialenci“ na bicykloch a motorkách. (Bol to totiž dobrý stupák a absolvovali sme aj dlhý tunel pod morom, aby sme sa sem dostali.) Na konci útesu je koniec sveta. 

     

A more. A železná zemeguľa. Sme na najsevernejšej časti Zeme - 71 stupňov 10 minút a 21 sekúnd severnej šírky – pre tých exaktných. Lebo Arktída nie je zem... Teraz tu nie je žiaden sneh, hoci sme najďalej kam sa „bežný“ človek môže dostať. Máme mraky pod nami. Aj dúhu. Sadnete si na útes, hompáľate si nohami a je vám dobre. Nič, len sa pozeráte a kocháte. Nádhera, úžasné výhľady a my sme fotili a fotili a nevedeli sme sa nabažiť. Boli sme v krátkych rukávoch, potom v dlhých, potom sa zišli aj bundy a baranica a vodka, či becherovka...prišla hmla a my sme boli v oblakoch. Nečudo, veď sme v raji! Ďalší splnený sen. Je tu veľká presklená budova, kde sú výborné múzeá, kinosály, kde vám premietajú filmy o Nórsku, faune, flóre a o Nóroch – ich živote, histórii. Sú tu aj obchody, reštaurácie, bary, kde kúpite aj šampanské, lebo táto polnoc bude významnejšia ako hocaký každoročný Silvester. Odtiaľto sa cez obrovské sklené tabule v ZIME, z tepla kresiel reštaurácie sleduje úžasná Aura borealis – Polárna žiara všetkých farieb. (Videli sme ju v kine). Ale človek nemôže mať všetko naraz – tak buď Auru v tme alebo Polnočné slnko vo svetle. Kto chce, obdrží aj certifikát, že tu bol a zažil nezapadajúce polnočné slnko na vlastné oči. I keď ani to nemusí vždy vyjsť. Z odvrátenej časti útesu, začal okolo 23.00 zospodu pomaly, ale iste stúpať mrak a hustol a hustol a my sme ostali v okamihu mokrí a dovideli sme sotva 10 metrov. V tom čase práve začali prichádzať desiatky turistických autobusov, aby si účastníci zájazdu odfajkli, že videli Polnočné slnko a poď ho na ďalšiu atrakciu. Ale človek mieni, pánboh mení. Nevideli ani útes, ani more, ani budovu, ani zemeguľu, ani sochy vystavené deťmi z rôznych kútov sveta, ba ani svojho sprievodcu...ešteže tam boli zábradlia na konci útesov. Všade bolo počuť ruštinu, ukrajinčinu a všakovaké jazyky. Všetci sme dúfali, že sa mrak uľútostí a odhalí nami očakávané Slnko, ktoré zrejme plávalo niekde pod nami, tesne nad morom. Keď nepomáhali tiché modlitby, prišla na rad národná hrdosť a „súdržnosť ľudstva“. Vytiahli sa zástavy, šampanské a vedno sme o polnoci kričali: „Daváj sólnce, daváj...veď nás už v škole učili, že v jednote je sila. Verte, neverte, po 10 minútach sa mrak zdvihol a my sme si mohli urobil vytúžený záber Polnočného Slnka cez zemeguľu na konci sveta. Ráchalo šampanské a všetci sme víťazoslávne volali GURÁÁÁ. Vtedy tam bolo okolo 10 stupňov. Uvarili sme si puding, zatemnili okná na aute a dobrú noc! Ráno bola zas jasná obloha, slnko niekde inde, útes v inom uhle pohľadu a my sme sa s ním rozlúčili a vyrazili sme smer Alta,, Tromso, Lofoty a ďalšie konce sveta, či začiatky? Všade naokolo je úžasná krajina, na ktorú sme si ľahko zvykli – vodopády, ľadovce, krásne pláže s bielym pieskom a koralmi, orol

     

nad hlavou, útesy plné snehu, chladiace sa soby na snehových poliach, či desiatky tunelov, dlhé aj 10 kilometrov, kde je prevýšenie aj 250 metrov, či tunel pod vodopádom. V Nórsku sa stavia každý mesiac nový tunel či most, aby prepojili ostrovy, či fjordy a videli sme ich desiatky vo výstavbe. Je tu veľa mostov, ktorým nevidíte ani koniec, lebo končia v hmle, ktorá sa dvíha z fjordov rôznych farieb. Pod ďalším z nich je najväčšia krútňava na svete  a v istých dňoch leta sem vozia turistov vo vestách na adrenalínových lodiach. Nikdy nekončiace výhľady na fjordy ponad brezy a borovice sa nám nikdy nezunovali, lebo boli vždy iné. Pod stromami rástli okrem čučoriedok a hríbov aj mäsožravky alebo biele machy, vyzerajúce ako sneh aj v lete. Často sme nevedeli kde končí pleso z ľadovca a začína more...dá sa to len ochutnať. Slaná alebo sladká? Studená alebo ľadová? Iba raz sa nám podarilo naraziť aj na „teplé“ jazero, lebo malo možno aj 17 stupňov, čo bolo oproti 5 stupňovému moru, či plesu úplný Karibik severu. Veď toto leto tu bolo vraj najteplejšie za posledných niekoľko desiatok rokov. Okrem už hojných sobov, oviec, kôz, pštrosov, jarabíc, orla, čajok, či jakov, sme stretli aj iných exotov, rybárov – Čecha aj Nórov (spomínaného poeta, či samotára – turistu, spomínaného už minule), postaršie české manželské páry v karavanoch, či Angličana, ktorý sa tu usadil už v 19 rokoch a učí tu angličtinu a v zime loví ryby na rybárskom člne, len pár „ton“ denne....až po usmievavých Samov, oblečených v tradičnom odeve. Dokonca sme stretli aj 8 mladých Slovákov zo stredného Slovenska, a to na najťažšej túre v Nórsku – na Trolí jazyk. Veľmi radi sme sa s nimi so všetkými porozprávali a dozvedeli zase niečo nové o krajine. V Alte je známe Múzeum, v okolí ktorého sa našli kresby staré niekoľko tisíc rokov, vyryté do skál, kde ľudia vyobrazovali seba, zvieratá, lov, pasce, lode a spôsob ich života. Je to veľmi zaujímavý areál. V Tromso je krásny moderný kostol  a náhodou sme našli aj krásne staré budovy vysokých škôl a hlavne nádhernú a netypickú botanickú záhradu, oázu pokoja s modrými kvetmi makov, ktoré vypestovali v Nórsku – proste „ľadový“ mak, ktorý nemá semená...ako sa teda rozmnožuje? To by ste chceli vedieť...tak sa tam choďte pozrieť. Známy Polaris je vlastne morské Akvárium, kde boli tulene rýchle ako blesk a nebola šanca ich odfotiť, hoci boli v uzavretom priestore a všetky druhy rýb, ktoré sú v Severnom ľadovom oceáne.

 

Je ich vlastne len pár , ale zaujímavé bolo premietanie o ich love - v mínus 30-tich stupňoch. Rybárska sezóna je tu len 3 mesiace, a to od januára do marca, kedy z lodí zoškrabávajú 20cm ľadu zo skla, aby vôbec niečo videli. Takú treskúcu zimu a ťažkú prácu rybárov si my, podľa mňa, ani nevieme predstaviť. Bol to film aj o tom ako sa prevážajú tisíce sobov loďami na paše, kde sú aj pol roka. O tom, že je tam aj pár mesiacov tma celý deň a život musí bežať ďalej. Polárna žiara to aspoň trocha kompenzuje...ako pompézne nočné divadlo plné farieb, ktoré sme mali možnosť vidieť na obrovskom plátne, ktoré vytváralo dokonalú ilúziu, že je to naozaj a teraz. Ukázali nám všetky 4 ročné obdobia Nórska a stálo to za to. Stále Vás tu má čo prekvapiť. Takto teoreticky vybavení sme sa vybrali na Lofoty, ostrovy ktoré znamenajú západný koniec Nórska. (Trajekt nám pripomenul, že existuje teplá voda a umytá hlava šampónom.) Je to okrem iného krajina Vikingov, takže sme nemohli obísť Múzeum Vikingov v tvare lode obrátenej hore dnom, kde boli „autentickí“  a živí (zozbieraní z celého sveta) obyvatelia. Chovali kone, ovce, diviaky, kovali podkovy, robili koberce, vyšívali dečky, či vyrábali z dreva, kovu, kožušín a kostí rôzne predmety dennej potreby a suveníry. Vozili ľudí vo Vikingskej lodi s plachtami, veslami, aby si aj turisti vedeli predstaviť, že život nebol „peříčko“. Postupne sme sa cez dedinku B0 dostali až na koniec – do miesta A, kde vlastne všetko predsa začína, nie končí. Lofoty známe upršaným počasím, sa teraz ukázali v plnej kráse, nielen bez dažďa, ale so slniečkom. Ďalší krásny koniec sveta na útese, kde môžete lietať spolu s čajkami, ktoré sa tam nechajú kŕmiť stanujúcimi turistami na útese. Tu ale nie je žiadne zábradlie. Nedoporučujeme tu stanovať námesačným, či tým, čo často v noci musia chodiť na záchod. V žiadnom prípade! Je tu veterno, ale krásne - flóra, ktorú nikde inde nevidieť, tráva s bielym páperím veje vo vetre a podobá sa nášmu chránenému kavyľu. Nórsko má jeden druh „maliny“, ktorá je zrelá keď je bledooranžová, nie červená, vtedy je ešte odporne horká. More je tmavomodré  a nekonečné. Tak sme zase sedeli, kochali sa a užívali si pocit slobody. Človek by možno aj báseň napísal. Prenocovali sme pod už prázdnymi sušiakmi na ryby a ráno nás zobudili spiežovce oviec v diaľke na úbočí. Umelci –sochári z celého sveta tu majú možnosť hockde v krajine umiestniť svoje diela, tak sme na ne občas narazili. Sochy a umenie tu majú radi a je ich tu omnoho viac ako u nás - aj v mestách. Dorazili sme do hlavného mesta Lofôt – Svalvearu, kde je veľa turistov. Ale nás zaujal len jeden štýlový pub, kde musí byť v noci riadne živo – teraz bolo ráno a my sme si dali len kávu v kožených kreslách a na megareprákoch s výhľadom na more. Je tu hlavne jedna zaujímavá skala, ktorú nájdete na fotkách – skôr ale pre horolezcov, ako pre bežných vysokohorských turistov. My sme chceli a museli ísť trajektom ďalej po rozorvanom pobreží  Nórska plnom aliek (to je taký malý lietajúci krásny tučniačik s veľkým zobákom), či kormoránov, ktoré konkurujú rybárom. Ak máte šťastie, vraj zahliadnete aj veľrybí chvost, to sa nám nepodarilo. Po druhý krát sme prekročili polárny kruh, tentokrát v Nórsku, je tu 25 stupňov o 19.30 a sme vo výške 656m.n.m. a smerujeme na Čierny ľadovec neďaleko Moi Rana vo výške 46 m.n.m. Majú tu výborne označené turistické atrakcie špeciálnou značkou v tvare štylizovaného kvetu na hnedej značke, občas aj s počtom kilometrov k nej. Ale tento ľadovec na nej nebol, a preto ho poznalo len pár ľudí a nám ho poradil jeden český turista. Prespali sme priamo pri plese mliečnotyrkysovej farby, do ktorého ľadovec vtekal. Ráno nás lodička previezla na druhú stranu a mohol začať adrenalínový výstup k ľadovcu a hlavne späť, kde som chcela vymyslieť skratku. Je to asi štvorhodinový výlet, ale oplatí sa. V Nórsku sa ťaží ružová žula, ktorý sa na slnku trbliece a presne po jej platniach sme stúpali celý čas a vedľa burácal vodopád. Slnko svietilo a ľadovec nebol čierny, ale modrý, biely, tyrkysový, belasý, ale hlavne sme sa ocitli priamo pod ním a mohli sme sa ho dotknúť  a ochutnať ho. Vtedy si človek zas uvedomí, aký je pri ňom malý a bezmocný. Posúval tony hornín a plazil sa celé kilometre až sem dorazil. Je jasné, že navštíviť Nórsko a nebyť na ľadovci sa nedá, že? Sú tu jedinečné miesta, kde sa dá stanovať alebo oddychovať – drevený altánok, drevené WC, väčšinou pri rieke, so stolom, grilom, pripraveným drevom, prípadne staršou sedačkou, kde je v koženom vrecku aj káva. Nóri milujú kávu a pijú ju vždy a všade, snáď aj 5x denne. Narazili sme na tieto miesta náhodou a viac krát, lebo sme neostávali na parkoviskách pri ceste. A keď sme nenarazili, tak sme videli kamp, kúpili sme lososa a požiadali správcu, či si tam nemôžme urobiť na grile obed alebo večeru a ponúkli sme mu, nech sa k nám pridá. Sú veľmi milí. Čím sme sa dostávali južnejšie, narazili sme na tzv. Zlatú cestu. Je to obilnica Nórska. Lány zlatého obilia susedia priamo s morom. Zdá sa, že Nóri sú sebestační aj v tomto, čiže nielen ropou, bridlicami, či žulou, ale aj obilím a ovocím, ktoré si sami dopestujú a zvieratami, ktoré vo veľkom chovajú, sú živí. Sú veľmi pracovití a skromní, to som opisovala už minule, a tým nám boli veľmi sympatickí. Okrem toho sú veľmi priateľskí. Je tu veľa víkendových domčekov, hlavne pri jazerách, kde sa stretávajú s priateľmi na víkend a rybárčia alebo len tak oddychujú.

     

Po úžasných zážitkoch sme pokračovali ďalej na Trondheimu, Bergenu až po Kristiansand, odkiaľ nám o pár dní odchádzal trajekt. Netreba zabudnúť na Alesund. Je to nádherné mestečko, plné kvetov, farebných domov, kanoe a hlavne nezabudnuteľnou vyhliadkou Aksla, kde chodí aj miestny vláčik. Nechýba ani bunker a pamätník pilotovi, ktorý bol zostrelený pár dní pred skončením vojny. Je neuveriteľné, že sme tu takmer mesiac a ušlo to ako voda. Dalo by sa tu stráviť aj celé leto, lebo sú to obrovské vzdialenosti a zaujímavá krajina. Prichádza plánovaný skvost – Cesta Trolov a zaberák pre nášho tátoša Ford S-max. Vydržal to, hoci sme zastavovali, fotili a zase zastavovali a fotili – vodopády, rieky, cestu. Je to stúpanie, ktoré vyžaduje aj dobrého šoféra, cesty sú tu dosť úzke (v celom Nórsku) a autobus oproti je bežná záležitosť a hmla tiež, ktorá príde v okamžiku a zrazu nevidno nič. Na vrchole trolej cesty, ako nám potvrdil mladík z horného obchodu, je hustá hmla permanentná záležitosť. Nasleduje krásny fjord Geiranger, ako povinná turistická atrakcia , kde kotvia veľké zaoceánske lode, ktoré sem dovezú stovky turistov za deň...sme radi, že sme takýchto miest nevideli veľa. Je to druhá strana Trolej cesty, smer dole...rovnako náročný, ak nie viac. Často nás potešili maličkosti, ako krásny hotelík v dedinke Hjelle, pri jazere s ríbezľovými kríkmi a v pozadí impozantná hora s ľadovcom uprostred. Prechádzali sme aj cez snehové polia a údolia s vetrom, ktorý zrážal na kolená. Inde sme zas narazili na mamuty pri Múzeu ľadovca, či Nordfjord s nezvyčajnou farbou vody a šialene úzkymi cestami, kde autá museli zastavovať, aby sa navzájom vyhli. Sú na to vyznačené modré tabule s M-kom, čo sme dlho nevedeli, čo znamenajú. Ten kto ju má bližšie, zastaví. Ak pôjdete okolo, zastavte sa v dedine Vik, kde je najstarší drevený kostolík z éry Vikingov, veľmi pekne zreštaurovaný a podobne starý kamenný kostol z 13.st. Cestou sú obrovské vodopády, jeden z nich je dvojča – Tvindel Fosen, či záhadný Nórsky Stonehenge v malej dedinke Steinkjer. Bergen je krásne mesto  na brehu mora so známymi historickými drevenými domčekmi, kde sídlili remeselníci, ale teraz sa musia opravovať, lebo sa im už rúcajú. Má nádherné, aj kamenné, novšie budovy, či veľa kostolíkov. Je to štýlové mestečko s kaviarňami a čulým ruchom. Je tu aj veľký rybí trh, kde sa  dá kúpiť aj mäso z veľryby, ktoré vám na mieste urobia. Vyhliadka nad mestom sa nekonala, lebo začalo pršať. Tak pokračujeme smerom na mesto Odda, kde nás čaká „výzva“ nášho pobytu – Trolí jazyk, ktorú som opisovala už aj minule. Je to 10 hodinová náročná túra a keďže prší , nevieme sa rozhodnúť či ísť. Lenže tu sa môže počasie zmeniť. Nakoniec o 12 hodine vyrážame a bol to asi najúžasnejší zážitok celého pobytu. Kde ostatní končili, my sme začínali. Takže sme boli v cieli cesty takmer sami a bez davu úspešných turistov. Ešteže nás mal kto odfotiť. Predsa si nenecháme bez dokumentácie výskok na Trolom jazyku  pár sto metrov nad fjordom! Vrátili sme sa o 21.00, za slnečného počasia, dosť unavení, ale nesmierne šťastní. Čaká nás takmer 300km smerom na Stavanger, aby sme dorazili k našej predposlednej zastávke Kjerag. Chceli sme cestou absolvovať aj ľahšiu turistiku na známu skalu Prekenstolen  - vyhliadka na skale, plnej turistov, ale sme sa rozhodli, že radšej pôjdeme na ťažšiu túru na skalu vkliesnenú medzi 2 masívy, za ktorou je už len vodopád, ktorý padá  možno zo stometrovej výšky do fjordu a samozrejme sme na nej túžili stáť. Ako to dopadlo, si v prípade záujmu prečítajte v prvej časti mojej spovede, aby som sa neopakovala. Zážitok ultra. Po vyliatí vody z Goratexových, nepremokavých topánok a vymenení aj najspodnejšieho prádla, vyrážame do Kristiansandu, kde nás o pár hodín čaká trajekt do Dánska. Ale predtým sme stihli ešte úchvatné múzeum mineralógie Mineralpark v Evje, ktoré má aspoň dva krát viac  exponátov ako Národné múzeum v Bratislave. Okrem minerálov tam môžete nakúpiť fontány, lavičky a sochy z kameňa do domu či záhrady. Je tam pláž a jazero s loďkami , vodnými bicyklami a aj reštaurácia, či miesto, kde učia deti ryžovať zlato.

     

Môžu si kúpiť vrece piesku a ryžujú a vždy niečo nájdu. Je tam aj detské ihrisko, či možnosť ubytovania. My sme mali na tento park len asi 3 hodiny, čo bolo fakt málo. Potom sme ledva stihli trajekt, na ktorom sme sa prejedli do prasknutia. Až po vylodení v Dánsku sme natiahli šnúru a sušili mokré veci z túry na stromoch. Ráno boli takmer rovnako mokré ako večer, takže to potom v aute voňalo celú cestu domov ako „mokrý pes“, hoci sme na zastávkach na jedlo snažili všetko vyložiť aspoň na chvíľu na slnko. Je až neskutočné, čo človek dokáže stihnúť, keď je v pohode a s človekom, ktorého miluje. Mnoho Nórov ani za celý život nevidelo z ich krajiny toľko vecí ako my a nevadí im to. Veď aj u nás žije veľa ľudí pod horou, na ktorú ešte nikdy nevyliezli, lebo si myslia, že je čas. Neujde. Ale často, čo neurobíme hneď, neurobíme nikdy. Počasie sa občas striedalo ako na hojdačke, raz zima, raz teplo, kúpanie v mrazivej vode, zmoknutí do nitky, ale ani jeden z nás neochorel, ani ho nerozbolelo hrdlo alebo nezakašľal, lebo sme boli plní dobrej nálady, smiechu, zážitkov a očakávania. Všetko je v hlave. Možno nás pred cestou napadlo, či nedostaneme „ponorku“, keď budeme celý mesiac, 24 hodín denne spolu, ale našťastie sa nedostavila. Dnes obaja vieme, že keby sme mohli, tak by sme celý výlet, deň po dni, zopakovali presne rovnako.
Prajeme aj Vám hodne zážitkov kdekoľvek sa ocitnete, napríklad aj v Nórsku alebo v Afrike na Zanzibare, o ktorej vám snáď napíšem nabudúce.
Iveta

 

Zobrazené 1552 krát
Pre písanie komentárov sa prihláste

Najpopulárnejšie, komentáre, tagy

  1. Populárne
  2. Komentáre
Reklama
Reklama
Proces
Reklama
Helen štúdio
Reklama