sobota, jún 24, 2017
Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Bangladéš - časť prvá

Martin Ďurica, právnik a cestovateľ (60+)

Málo „turistická“ juhoázijská krajina, jedna z najchudobnejších na svete, s najväčšou  hustotou obyvateľstva a rozlohou len o čosi väčšou ako bývalé Československo (158 miliónov obyvateľov),  s množstvom pozoruhodných miest, až človek žasne – to je Bangladéš. Cudzinca upúta množstvo nádherných mešít, hinduistických chrámov a historicky zachovalých palácov... No a v neposlednom rade pestrá zmes rôznych etnických skupín.
Po prílete do hlavného mesta Bangladéša – Dháky, nás ohúrilo obrovské množstvo rikší. Sú všade - na každej ulici, uličke, v dvoroch, ešte aj za mestom. Práve v Dháke ich je najviac na svete, údajne až 400 000!

Prvá vec, ktorú si cudzinec všimne, je nevšedná pozornosť, akú mu všetci domorodci venujú. Je to údajne preto, že veľa belochov vo svojej domovine len tak ľahko nevidia a aj preto, že vzhľadom na veľkú hustotu obyvateľstva sa stráca ten u nás známy pojem „diskrétnej hranice“, ktorú si my udržujeme od ostatných. Napríklad na poštách, či bankách... ale to by sa potom do obchodov, alebo úradov všetci bangladéšania nepomestili, lebo na rozdiel od nás, oni musia stáť v dvojstupoch, trojstupoch, desaťstupoch. Boli sme teda stredobodom pozornosti vari na každom kroku. A našej pozornosti zasa neušli kvalitné cesty, ktoré by sme mohli tejto chudobnej krajine vari aj závidieť. Okrem toho, že mali rovný povrch, boli precízne oddelené pruhmi pre bicykle a drožky (aj bratislavčania by sa takým cyklotrasám potešili) a zvlášť pre autá. Autobus nás teda po takýchto cestách odviezol k najširším ramenám bengálskej delty kalných veľtokov Gangy a Brahmaputry. Tam sme sa prevážali trajektami, obdivovali prírodu, dediny, až sme sa dostali znovu autobusom cez mesto Khulna do Mongly.
Odtiaľ sa robia výpravy do Národného parku Sundarbans. Tá naša výprava trvala tri dni. Loď nás odviezla do vnútra delty s najväčším mangrovníkovým pralesom na svete až k pobrežiu bengálskeho zálivu. Absolvovali sme komplex prílivových vodných ciest, blatistých plytčín a malých ostrovčekov mangrovníkových lesov, ktoré chránia vnútrozemie pred vzdutím mora a ničivými tsunami. V hustých mangrovníkových porastoch rastie množstvo rôznych druhov stromov, medzi nimi aj s jedlými plodmi, ktoré slúžia miestnym obyvateľom ako potrava a zároveň im poskytujú kvalitné drevo. V týchto džungľových, často pre človeka nepriechodných porastoch, má svoju domovinu veľké množstvo rastlinných aj živočíšnych druhov. Cicavcov je okolo 40 druhov (žije tu dodnes najväčšia svetová populácia bengálskeho tigra,  vydra indická, makak, sladkovodný delfínovec ganžský...), 35 druhov plazov (v ústiach riek krokodíly, pytón mriežkovaný, pytón tigrovitý, korytnačky, varani ...) a okolo 260 druhov vtákov, ktoré tu majú rozľahlé hniezdiská. S napätím a plní očakávania sme sa vybrali po trase,  na ktorej sme údajne mohli stretnúť bengálskeho tigra. Hoci nám to sprievodca sľuboval, tigra sme bohužiaľ (alebo našťastie?) nevideli. O to zaujímavejšia bola návšteva dediny prostitútok na brehu rieky. V rázovitej dedinke nás úctivo vítali milé, usmievavé dievčence, klaňali sa nám... Ale aby ste si o nás nič zlého nemysleli – veselé dámy sme si len a len fotografovali. Aj na to fotenie boli veľmi povoľné.

     

Po opustení dediny plní dojmov a možno aj hriešnych myšlienok sme nasadli na koloniálny kolesový parník (podobný tomu aký sa plavil po Mississippi alebo ako bratislavský propeler). Na jednotlivých zastávkach museli jeho zamestnanci čistiť veľké koleso od zapletených listov dlhočizných lián, plávajúcich po vodnej hladine. Plavba na ňom však bola pre nás príjemnou zmenou. Na hornom podlaží bol priestor vyhradený pre modlenie. V Bangladéši prevláda islamské náboženstvo. Po rozdelení Britskej Indie v roku 1947 vznikol Pakistan, pozostávajúci z dvoch oddelených častí – Západného a Východného Pakistanu (bývalé Východné Bengálsko). India podporovala separatistické tendencie, lebo v Západnom prevládal hinduizmus a vo Východnom islám.

     

Výsledkom bolo vyhlásenie samostatnosti v roku 1971 a krajina prijala meno Bangladéš. So svojim náboženstvom sú veľmi tolerantní, lebo turisti, a teda aj členovia našej výpravy – ako muži, tak aj ženy, sa mohli voľne kdekoľvek pohybovať v krátkych nohaviciach. V dolných kajutách 3.triedy ležali (a mnohí aj spali) domorodci na zemi. My sme sa však viezli ako páni v kajutách 1.triedy.  Spleťou úzkych kanálov, riekami Madhumati, Tetulia a Meghna cez Barisal a Čandpur sme smerovali späť do Dháky. Odtiaľ nás odviezol autobus do prístavu Čitatong. Na druhý týždeň nášho pobytu sme absolvovali výpravu za menšinovými etnikami Čakma, Mru, Mizo, Mohu a Kuki, ktoré žijú v horách okolo jazera Kaptai.  Toto nádherné jazero je obklopené hustým zeleným pralesom a jeho zvláštne kúzlo umocňujú rybárske dedinky na brehoch. Fascinovali nás bambusové budhistické svätyne a budhistický kláštor Čitmorong. Na juhu Bangladéša pri hraniciach s Barmou je jediné prímorské letovisko Cox´s Bazar. Je to najdlhšia pláž na svete, meria niekoľko desiatok kilometrov. Hoci moji kolegovia dali prednosť výstupu na neďaleký kopec, aby mali odtiaľ dobrý výhľad na more, ja jediný som sa vybral priamo na nádhernú piesčitú pláž, aby som okúsil slasť počvachtať sa v bengálskom mori. Pri pláži je aj rybársky prístav a drevený barmský kláštor. Tu je zároveň kmeňové územie osídlené barmskými utečencami. Z lona prírody sme sa vrátili do víru mesta - do Dháky. Prehliadli sme si bazar v Šankarii, kde sa dá zohnať všetko od výmyslu sveta, starobylé domy s dielničkami (v nich vynikali šperky z lastúr) a navštívili sme mešitu s nádhernými mozaikami v Sitare.  Prekvapivou udalosťou v centre mesta bola prítomnosť dospelého slona.

     

Jeho pán s ním kráčal po ceste, potom po chodníkoch... Slon údajne prinášal šťastie, čo oceňovali okoloidúci svojim peňažným príspevkom jeho majiteľovi. . No hlavnou atrakciou Dháky je samotná rieka. K nej však nie je jednoduché sa dostať, lebo brehy sú lemované loďami, ktoré tvoria nepriechodnú clonu. Keď sme sa predsa len a konečne úspešne „prebojovali“, neverili sme vlastným očiam.  Nie len popri brehu, ale  celá rieka je plná lodí, ktoré kulminujú hore-dolu, obdivuhodne manévrujú okolo seba všetkými možnými smermi, miestami to vyzerá, že by sme po nich mohli suchou nohou popreskakovať z jedného brehu na druhý. Riečny prístav a lodenice na toku Burigangy sú plné lodí, lodiek a lodičiek, skrátka všakovakých plavidiel.
A opäť sme sa ocitli na súši. Obdivovali sme a zo všetkých strán fotografovali modernú budovu parlamentu a najstarší hinduistický chrám Dhakeswari. V uliciach sme boli ako vo vytržení. Človek nevie, čo skôr fotografovať. Je tu možné vidieť všetko možné aj nemožné. A všetko sa robí ručne, bez zbytočných technických vymožeností. Kolorit dotvára krajčírska dielňa na ulici priamo pod holým nebom. Vedľa seba je zoradených, akoby „zaparkovaných“ niekoľko šijacích strojov a človek si tu môže nechať ušiť čokoľvek aj na počkanie. Posledné tri dni pobytu trávime na východe krajiny. Fascinuje nás najmalebnejšia časť Bangladéša – Šrímangal. Je to čajové centrum v obrovskou rozlohou čajových plantáží, kam len oko dovidí... vlastne ani nedovidí. Popri ryži, kukurici a pšenici je tu čaj hlavnou plodinou.  Pod plantážami sa kľukatí rieka Piyian River, ktorá zároveň lemuje hranicu s Indiou. Tam sme navštívili prírodnú oblasť Džaflong a v nej dedinu, v ktorej ťažili primitívnym spôsobom stavebný kameň.

     

V Bangladéši je kameň veľkou vzácnosťou, celá krajina ho má nedostatok, tvorí ju v podstate len hlinitá pôda. Ten kameň ťažili nielen muži, ale dokonca prevládali ženy a deti. Prehadzovali hlinu zo strany na stranu a ručne sa hrabali v nánosoch naplaveného bahna. Tým vznikali početné rôzne veľké a rôzne hlboké ťažobné jamy. Všetko prebiehalo chaoticky, bez nejakého systému. Potom kamene triedili na rôzne veľkosti a odnášali ako stavebný materiál v najrozmanitejších vedrách, košoch, vozíkoch... Len kde-tu sa objavil nejaký stroj (napríklad bager), ktorý bol nápomocný pri tejto náročnej práci. Po šestnástich dňoch nášho pobytu v Bangladéši sme dorazili na hranicu s indickým štátom Méghálaj.  Vykomunikovali sme s colníkmi a pohraničnou vojenskou strážou, že sa chystáme prejsť do Indie. Ale o tom až nabudúce. Koniec 1.časti

Zobrazené 903 krát
Pre písanie komentárov sa prihláste

Najpopulárnejšie, komentáre, tagy

  1. Populárne
  2. Komentáre
Reklama
Reklama
Proces
Reklama
Helen štúdio
Reklama