sobota, jún 24, 2017
Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Bangladéš, India – časť druhá

Martin Ďurica, právnik a cestovateľ (60+)

Po dlhej, takmer nekonečnej debate s bangladéšskymi colníkmi, než pochopili, že chceme prejsť do Indie, nám konečne ukázali cestu. Vlastne nás naviedli na skratku, ktorou sme sa jednoduchšie a rýchlejšie dostali cez hranice, do indického štátu Méghálaj. Zámer bol navštíviť štyri zväzové štáty najvýchodnejšej časti Indie a toto bol prvý z nich.
Méghálaj (v preklade Príbytok mrakov) je malý indický štát s najdaždivejším miestom na svete. Tam prší vari aj keď neprší, priemerné ročné zrážky dosahujú 11 430 mm.  Stále máte ten vlhký pocit v ovzduší. Odviezli nás do „Škótska Východu“ – Šilaungu. Iba že sme sa nevedeli zorientovať, či je tá prezývka podľa vzhľadu škótskej krajiny alebo podľa mentality ľudí, ktorí by si za deravý groš (pardon rupiu) nechali vŕtať koleno. Ale výlet do Čérápundží stál za to.

Ocitli sme sa v nádhernej hornatej oblasti aj v meste s rovnakým názvom vo východných Khásijských horách. Mesto je držiteľom dvoch zápisov do Guinessovej knihy rekordov – maximum zrážok v jednom roku a maximum zrážok v jednom mesiaci. Vraj od augusta 1860 do júla 1861 tam spadlo 22 987 mm a v júli 1861 zaznamenali 9299 mm zrážok. Prehliadli sme si jaskyňu Krem Mawmluh (ale kam sa hrabe na naše Demänovské jaskyne) a za ňou vodopád Noh Kalika. Nepochybovali sme o tom, že má po celý rok dostatok vody. Z Méghálaja sme prešli do Asámu a do jedného z najstarších ázijských miest – Guváhátí.

   

Je  hlavným mestom Asámu a prvé zmienky o jeho existencii sa objavili už v starom epose Mahábhárata. V období medzi 6.storočím nášho letopočtu a 11.storočím zohrávalo Guváhátí významnú ekonomickú aj strategickú úlohu v celom regióne. S príchodom islámu v 12.storočí však postupne začalo upadať. V súčasnosti je však opäť jedným z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich miest v Indii. Je známe najväčšou indickou burzou s čajom a nádherným chrámom Uma Nanda. Jeho návštevu sme si nemohli nechať ujsť.

 

Rovnako ako safari na slonoch v Kaziranga, v jednom z najmalebnejších národných parkoch na svete s rozlohou 430 km2 (len škoda, že sme vyrazili skoro ráno a pre hmlu sa nedalo dobre fotiť). Na jeho území žilo začiatkom minulého storočia takmer 50% celosvetovej populácie tigrov. V roku 1926 sa stal Kaziranga chráneným územím, od roku 1974 je národným parkom a v roku 1985 bol zapísaný na zoznam Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. V súčasnosti v ňom žije najväčšia populácia jednorohých nosorožcov na svete a okrem nich a tigrov kopytníci buvoli, kančili, divé svine, opice giboni a languri, či kunovité šelmičky medojedi a v rieke možno pozorovať sladkovodných delfínov. Šanca uvidieť tigra (ako nám to sprievodca neraz zdôrazňoval) síce bola, ale iba teoretická. Priehrštie zážitkov nemalo konca-kraja, nasledovala plavba loďou po Brahmaputre na najväčší riečny ostrov na svete (886 km2) – Madžulí s vyznávačmi boha Višnu. Určený čas odchodu loď nedodržala - odišla skôr - takže sa po mňa a ešte dve indické dievčatá, ktoré sa hlasno dožadovali návratu, musela vrátiť, čo sa stalo terčom "vtipných" poznámok na moju adresu zo strany ostatných členov výpravy. 

 

V 15.storočí bol ostrov domovom veľkého básnika a filozofa Šankardéva, ktorý vyzdvihoval práve Višnu. Šankardéva bol zakladateľom kláštorov, ktorých je dodnes na ostrove 22 a sú v pomerne zachovalom stave. Jedným zo zlatých klincov programu bola výprava za bývalými lovcami lebiek do izolovaného indického štátu - do tajomného Nágska. Dedinky Longchum a Ungma už ničím nepripomínajú „zašlú slávu“ lovcov lebiek. Našťastie. Pri pohľade na tých skromných obyvateľov by človeku ani nenapadlo, že sa ich predkovia zapodievali takou morbidnou činnosťou.

 

Metropolou Nágska je Kóhima. Mesto dostalo názov podľa endemickej orchidei a množstvo kvetín sme mali možnosť vidieť po celej trase do mesta. Kóhima sa víťazoslávne zapísala do histórie 2. svetovej vojny, kedy spojenci získali prevahu nad japonskými vojskami. V meste je veľký cintorín padlých spojeneckých vojakov, na ktorom je legendárny tenisový kurt, cez ktorý prebiehala frontová línia medzi dvomi bojujúcimi stranami. Od týchto ťaživých spomienok nás odpútala zastávka pri jazere Barapáni a opäť nasávame tú čarovnú estetiku neraz až gýčovito malebnej krajiny. Vláčne sa „plazíme“ autobusom popri ryžových políčkach, ten pohľad je upokojujúci, jedinečný a zakončíme ho v dedinke nágskeho kmeňa Angamov. Presunieme sa do Dimapuru a odtiaľ nočným vlakom do New Jalpaiguri a ďalej do Dárdžilingu. Ocitli sme sa v Západnom Bengálsku, v známom himalájskom horskom letovisku a svetovej metropole čaju Dárdžilingu, vo výške 1830 m.n.m. Tu si kedysi lebedili britskí koloniálni úradníci obklopení rozľahlými plantážami čajovníkov. Tunajší čaj je považovaný za absolútnu top kvalitu, o čom sme sa samozrejme mali možnosť presvedčiť naživo. Za jeho muškátovú chuť a skvelú vôňu môže jedinečná kombinácia chladného hmlového podnebia so zrážkami, nadmorská výška, čistota ovzdušia a kvalita pôdy vo vysokohorskom teréne. Väčšina čajovníkových kríkov sa pestuje z čínskych semien, hybridov, alebo krížených asámskych kríkov.

   

Tešili sme sa na výhľad na tretiu najvyššiu horu sveta Kančendžongu (8597 m). Radosť nás čoskoro prešla, keď nás sprievodca upozorňoval, že tam kdesi tým smerom tá hora je. Bola taká šeredná hmla a oblačnosť, že sme boli radi, že sme si videli pod nohy, nieto ešte o niekoľko kilometrov vyššie. Ale zato sme si pozreli múzeum Himalájí a hrob prvého človeka na Evereste – šerpu Tenzinga Norgaja a smútok odčinil aj výlet slávnou horskou úzkokoľajkou Toy Train ako aj výlet lanovkou ponad čajové plantáže do čajovej fabriky.
Tretím najväčším indickým mestom je Kalkata – metropola Západného Bengálska. Rozkladá sa na rieke Huglí v delte Gangy. Má veľký obchodný a kultúrny význam aj vďaka veľkému strategickému prístavu. Angličania mesto kedysi vytvorili spojením troch dedín - Góbindapur, Sutanutí a Kalikat.  V druhej polovici osemnásteho storočia až do začiatku dvadsiateho storočia bola Kalkata sídlom britskej koloniálnej správy, až kým sa administratíva nepresunula do vznikajúceho Nového Dillí. V Kalkate sme sa pohybovali s rešpektom, lebo má povesť najdrsnejšieho indického mesta. S rešpektom sme obdivovali aj pamätník kráľovnej Viktórie, postavený podľa vzoru radnice v Belfaste a obohatený prvkami mughalskej architektúry.  Ešte väčší dojem na nás však urobil chrám zasvätený krvilačnej bohyni Kálí. Patrí medzi 51 miest, ktoré sa podľa hinduistov vyznačujú údajne vysokou koncentráciou energie.

   

Aj my sme mali dostatok energie na to, aby sme si ešte pozreli miesta Misie Matky Terezy s jej hrobom, botanickú záhradu, kvetinový trh, ale najmä najrušnejší most sveta nad rikeou Huglí - Rabindra Sétu. Tento most, nazvaný podľa slávneho bengálskeho spisovateľa Rabíndranátha Thákura, meria 705 m a denne po ňom prejde 150 000 automobilov a viac ako 4 milióny chodcov.
Navštívil som okolo 70 štátov sveta, ale žiaden z nich sa nemôže pochváliť takou pestrou paletou farieb, obyvateľov, rozmanitosťou prírody, architektúry, vôní, jedál... ako India.


Zobrazené 1321 krát
Pre písanie komentárov sa prihláste

Najpopulárnejšie, komentáre, tagy

  1. Populárne
  2. Komentáre
Reklama
Reklama
Proces
Reklama
Helen štúdio
Reklama