utorok, október 17, 2017
Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Krajina hôr - Tierra de Montaňa

Krajina hôr - Tierra de Montaňa

To je výstižné pomenovanie tohto nádherného kúska zeme, nachádzajúceho sa na severe Španielska. Horali, ktorí tu žili, boli vždy divokí, tvrdohlaví a vzdorovití ako ich Kantábrijské more. Je to naozaj neuveriteľne drsný kraj s vysokými horskými štítmi, temnými priepasťami a úzkymi tiesňavami. Jeho príroda vám ponúkne takmer všetky kombinácie krajinných typov - more, útesy a pláže, zelené údolia, horské štíty, alpínske lúky, divoké rieky, mokrade aj podzemné jaskyne.

 

 

Kantábria je ďalšia provincia a autonómna oblasť,  ktorá tvorí v severnom Španielsku križovatku medzi Astúriou, Baskickom a regiónom Kastília a León, s ktorým vytvára južnú hranicu Cordillera Cantábrica - Kantábrijské pohorie. Severnú hranicu tvoria náhorné tabuľové plošiny – mesety, za ktorými 15 km ďalej je už len Biskajský záliv, miestnymi označovaný ako Kantábrijské more. Hornaté územie na východe susedí s Baskickom a na západe s Astúriou, s ktorými sa delí o národný park Picos de Europa.  Je to izolovaný skalnatý ostrov v bujnej zelenej vegetácii severu a je považovaný za najlepšiu oblasť pre horské túry. Najvyšší vrchol Torre de Cerreda meria 2648 metrov. Najkrajšie lesy atlantického pobrežia, nájdete práve tu a najmä v údoliach Liébana, Valdeón a Sajambre. Kde rastú bujné lesy, tam žijú aj divoké zvieratá, ako medveď hnedý, vlk a kozorožec. Zvláštnosťou je Peňa Labry, ktorej sa tiež hovorí Hora troch morí. Pramení tú rieka Pisuerga, ktorá ústi do Duero vlievajúceho sa do Atlantiku, Hijar, ktorý prechádza v Ebro, vlievajúce sa do Stredozemného mora a Nansa končiace v Biskajskom zálive. Možno aj preto je pruh zeme tiahnuci sa od Pyrenejí po severozápad Ibérskeho polostrova pozdĺž Biskajského zálivu trefne označovaný ako Espaňa Verde - Zelené Španielsko. Za svoje pomenovanie vďačí táto provincia jednému kmeňu Keltov, ktorého príslušníci si hovorili Cántabro a žili na území dnešnej Kantábrie.

   

 

Tvrdohlavosť sa nakoniec vyplatila

Všetko je tu tak nejako nedostupnejšie, hlboké odľahlé údolia, izolované skalné masívy, alebo v čase zabudnuté dedinky. Dostať sa tam stojí však podstatne viac úsilia a námahy, o čom vedeli svoje už rímski dobyvatelia, ktorí si oblasť po ťažkom boji s kantábrijskými kmeňmi podmanili. Je však takmer isté, že ak preniknete vlastnými silami k podstate tunajšieho kraja, nakoniec si aj tak podmaní on vás.
Tvrdohlaví, drsní Kantábrijci nechceli nikdy dovoliť, aby im niekto vládol. Po dlhých bojoch sa to podarilo na prelome letopočtov Rimanom. Po páde rímskej ríše získali Kelti opäť nezávislosť, tá však trvala len  do príchodu Vizigótov okolo roku 574, ktorí tu založili Kantábrijské grófstvo a hlavné mesto Amaya.  V stredoveku slúžila táto oblasť niekoľko storočí ako zázemie reconquisty v boji proti Maurom. Vo východnej časti vznikli prvé enklávy neskoršieho kastílskeho kráľovstva, západná časť bola pričlenená k Astúrii. Na začiatku 19. storočia prevzali nad severným Španielskom vládu Francúzi a tým spôsobom ovládli aj samotnú Kantábriu. V roku 1833 po schválení územnej reformy Španielska bola ustanovená provincia Santander a Kantábria získala po prvýkrát v histórii zjednoteného Španielska svoje administratívne centrum. V roku 1981 nakoniec dosiahla vytúženú autonómiu v rámci Španielska.

   
    Niektoré prastaré zvyky a spôsob života sa zachovali dodnes. Výraznými rysmi sú pripútanosť k prírode, duševná 
   vyrovnanosť  a  . ponorenie sa  do svojho vnútra. Takým je aj spôsob života pôvodných obyvateľov – najmä horalov

 

Lovci a umelci

Bohaté archeologické nálezy dosvedčujú, že túto zem osídlil človek  už pred tisíckami rokov. Ľudia doby kamennej si vytvárali svoje príbytky vo vápencových jaskyniach. Tie najznámejšie a najstaršie sú tzv. Cuevas de Altamira, čiže jaskyne Altamira pri Torrelavege, kde paleolitický človek zanechal zvlášť cenné svedectvo v podobe jaskynných malieb zvierat - prevažne bizónov, pravekých býkov, divých koní, diviakov, kozorožcov, laní a vlkov, ako aj rôznych symbolov a ľudských rúk. Zvieratá sú vyobrazené v rôznych polohách, stoja, ležia, rútia sa, sedia na zadnej časti tela. Je priam zarážajúca ich podobnosť so skutočnosťou, pozorovacia i abstrakčná schopnosť pravekého umelca, ktorý na zdôraznenie priestorovosti zvierat využíval i rôzne nerovnosti skál. Majstrovská je technika maľby aj farebné podanie, používajúce najmä prírodné odtiene okru a hnedočervené tóny. Maľby sú cenným svedectvom tvorivosti a invencie paleolitického človeka. Ich vek sa odhaduje na 15 000 rokov. Dnes sú považované tieto primitívne fresky za Sixtínsku kaplnku neskorej doby kamennej.

     

Vďaka  výhodnej polohe jaskýň mohli ich obyvatelia využiť hojnosť zveriny, ktorá žila v horách a pásla sa v okolitých údoliach. Bizón, medveď hnedý, jeleň, diviak, kozorožec patrili k pokrmom pračloveka, ktoré si ulovil oštepom a kamennou sekerou. Svoje schopnosti využil aj pri love v potokoch, riekach a blízko ležiacich pobrežných vodách mora. Nástenné maľby v Altamire sú vlastne obrovským jedálnym lístkom. Pritom miešaní farieb používal človek zvieraciu krv a tuk.
Ešte v 19. storočí lovili horali medveďa, lebo jeho mäso považovali za výživné. Varili si z neho ragú alebo ho sušili. Cenná bola aj jeho kožušina.  Chránili pred ním  svoje stáda oviec i kráv a odháňali ho od dedín. Dnes je už medveď preto prísne chránený a štát všetky ním napáchane škody pastierom uhrádza.

More a hory

Kantábria, vklinená medzi Astúrii a Baskicko, je dobrým príkladom regiónu, kde je kladený dôraz na propagáciu aktívnej turistiky, poznávanie a samozrejme gastronómiu. More a hory vtlačili nezmazateľne charakter tejto krajine. Atraktívne členité pobrežie, nádherné piesočné pláže a krásne zátoky, dopĺňajú malebné zelené údolia, nad ktorými sa týčia horské štíty a pod nimi  sú skryté jaskyne vyzdobené spomínanými maľbami pradávnych obyvateľov. 
Typické rybárske mestečká, aristokratické sídla, malebné horské dedinky a predrománske sakrálne stavby, vytvorené šikovnosťou a umom pôvodných obyvateľov tu zanechali neobyčajné bohatstvo kamennej krásy. To všetko a ešte viac iných vecí tvorí pestrú mozaiku regiónu, ktorý zvedavému návštevníkovi poodhalí veľa zo svojho čara. 

   

Metropolou tohto hornatého regiónu, ktorý z historického hľadiska patrí k Starej Kastílii, je prístavné mesto Santander. Nepýši sa žiadnymi veľkolepými historickými pamiatkami, napriek tomu však má svoj pôvab. Táto vľúdna a elegantná kantábrijská kráska s osobitým kúzlom stojí za to, aby ste sa za ňou otočili. Kedysi kastílsky obilný prístav a letná kráľovská rezidencia, dnes láka milovníkov dobrého jedla. V letných mesiacoch sa sem schádzajú predovšetkým obyvatelia Kastílie a Madridu, aby si užili more. Elegantné nábrežie, záhrady Pereda, športový a rybársky prístav, palác La Magdalena a pláž El Sardinero sú pokladané za akúsi výstavnú sieň Santanderu. Na plážach vás neodradia mraky slnečníkov, tu sa prechádza, aj behá a vo vlnách sa surfuje a pádluje.
Svojou krásou si vás podmania i stredoveké mestečká Santillana del Mar so šľachtickými palácmi, kláštormi a kostolom Panny Márie. Prístavné Castro-Urdiales  s ruinami templárského hradu a opevneným kostolom Santa Maríae, Laredo  s gotickým kostolom, renesančnou radnicou a rozľahlou plážou. A tiež Santosa s gotickým kostolom Santa María del Puerto a opevnením z čias Napoleona.
Pozornosť turistov si zaslúži aj Cervatos s románskym kostolom a bohatou sochárskou výzdobou. Vyhľadávaným letoviskom je Comillas, a to nielen pre kaštieľ Capricho od slávneho architekta Antoni Gaudího. Ďalšie  rybárske mestečko San Vicente de la Barquera sa vyníma s gotickým opevneným kostolom na pozadí večne zasnežených hôr. Turistov priťahuje svojou krásou údolie Liébana s mozarabským kostolom a kláštorom Santo Toribio, ale v neposlednom rade i preto, že je považované za kulinársky raj Kantábrie.

Dve kuchyne v jednej krajine

Kantábrijská kuchyňa nie je nijako zvlášť originálna, skôr sa dá povedať, že sa inšpiruje od susedných oblastí, predovšetkým od Kastílie, s ktorou zdieľa používanie väčšiny surovín. Oproti Baskicku a Astúrii sa drží naschvál späť, akoby nechcela ukázať svetu aké sú  jej najobľúbenejšie kulinárske poklady.
V Kantábrii sa mieša prímorská a horská kuchyňa s kvalitnými surovinami, ako je hovädzie mäso, sardely a mliečne výrobky. A ako hovoria sami Kantábrijci, svoje pomyselné zásobárne majú v horách - kde majú uschovanú zverinu, mäso, mlieko a syry. V údoliach zas obilniny, zeleninu a hydinu. Potoky a rieky sú plné pstruhov i lososov a v hlbinách Atlantiku majú schované zásoby darov mora.
O tom, že  Španieli milujú čerstvé ryby niet žiadnych pochýb. Z mora na stôl sa dostanú rýchlo čerstvé a väčšinou sa pripravujú veľmi jednoducho, aby si zachovali pôvodnú chuť. Španielsko patrí medzi európske krajiny, v ktorých sa konzumuje najviac rýb. Bežnými zložkami jedálneho lístka sú predovšetkým najrozmanitejšie morské ryby, mušle a kôrovce. To však neznamená, že na prestretom stole nemajú miesto aj sladkovodné ryby. Ak hovoríme o význame rýb v španielskej kuchyni v súvislosti s Kantábriou, tak nie sme vedľa, aj keď by sme to mohli zdôrazniť prakticky pri všetkých regiónoch Španielska. Predovšetkým je to v prímorských oblastiach, hoci dnes vďaka modernej doprave i vo vnútrozemí, ponúkajú tržnice a obchody nevídaný výber čerstvých, mrazených, sušených, slaných i údených rýb. Predávajú sa na váhu celé alebo rozporciované. Z dietetického hľadiska  a podľa kvality a farby mäsa sa ryby delia na biele, ktoré sú ľahšie stráviteľné, pretože obsahujú menej tuku, ako napr. treska, morský jazyk, a na tzv. modré, s mäsom tmavšieho sfarbenia, s väčším obsahom tuku, ako sú tuniak, sardinky, sardelky, makrely atď.

     

Kôrovce bývajú buď v surovom stave, často dokonca živé, alebo mrazené neolúpané, alebo sa predávajú už olúpané čisté, ale aj uvarené, vhodné na okamžité podávanie. Surové sa predávajú aj mušle, slávky a ustrice. Ustrice na kusy, ostatné na váhu. Keď sú čerstvé a kvalitné, konzumujú sa i surové, stačí len otvoriť mušľu a pokvapkať mäsový sval citrónovou šťavou. Ak sa sval pritom stiahne, je to znakom, že ustrica alebo slávka bola ešte živá a vhodná na takéto konzumovanie.
Garnáty, krevety, langustíny, langusty a homáre sa varia buď v osolenej vode, alebo sa dobre osolené grilujú na malom množstve oleja a nakoniec sa ochutia citrónom. Zvyčajne sa podávajú s rôznymi omáčkami. Našinec azda na začiatku môže mať ťažkosti s lúpaním týchto živočíchov. Zväčšia sa to robí rukami, preto sa na stôl prestiera i miska s vodou, v ktorej pláva koliesko citróna. Nakoniec si ním pretrieme prsty a opláchneme vo vode v miske. Vráťme sa však k lúpaniu - najprv oddelíme hlavu od tela, labužníci dokonca vycicajú jej šťavu. Ani toto sa nepokladá za prejav nevhodného stolovania, pretože treba vychutnať to málo čo nám vlastnou hmotnosťou tieto dary mora poskytujú. Potom odlupujeme jednotlivé prstence kôry začínajúc podbruším, kde je kôra najtenšia. A tak sa nakoniec dostaneme k vzácnemu a vyhľadávanému mäsu týchto živočíchov. V reštauráciách špecializovaných na ryby a morské živočíchy sa neraz stretneme s veľkým akváriom, v ktorom si možno vybrať, ba dokonca uloviť homára či langustu na obed alebo večeru. V prístavoch alebo okolí tržníc nájdeme malé krčmičky a bary, kde sa podávajú čerstvo upečené sardinky, vyprážané sépie, mušle uvarené vo vlastnej šťave, slávky upravené na námornícky spôsob alebo grilované garnáty, ktoré ešte nedávno plávali v mori.
V Kantábrijskom mori sa okrem iných darov lovia aj sardinky a sardelky - druh malých rybiek, pripravovaných mnohými spôsobmi. Oba druhy patria medzi sleďové ryby a už od antických čias boli považované skôr za jedlo chudobných. Vždy sa však našli labužníci, ktorí boli presvedčení, že si zasluhujú väčšiu pozornosť.

     
             Pečené sardinky            Boquerones vo vinagrete            Ančovičky ako súčasť tapas

Čerstvé sardinky sa pripravujú s hlavou a nevypitvané, alebo vypitvané a marinované. Grilované sardinky existujú tak dlho ako rybolov v Kantábrii. Chutia tiež na santanderský spôsob, pri ktorom sa najprv vykostia a potom sa vyprážajú na olivovom oleji v strúhanke zmiešanej s posekaným cesnakom, zelenou petržlenovou vňaťou, soľou a korením. Varia sa tiež na cibuli, bobkovom liste a mletej červenej paprike alebo sa dusia v rajčiakovej omáčke.

Sardinas al horno – Pečené sardinky
1 kg sardiniek, soľ a korenie, 3 strúčiky cesnaku nasekaného nadrobno, 100 ml olivového oleja, 2 lyžice nasekaného petržlenu, šťava z 1 citróna, 125 ml bieleho vína, 3 lyžice strúhanky.
S
ardinky umyjeme a usušíme. Do povrchu a brušnej dutiny votrieme soľ a korenie. Vymastíme plytkú zapekaciu nádobu a poukladáme do nej tesne vedľa seba sardinky. Posypeme ich posekaným cesnakom a petržlenom. Pokvapkáme citrónovou šťavou, zalejeme bielym vínom a olejom. Nakoniec posypeme strúhankou. Pečieme približne 20 minút v predhriatej rúre na 175°C. Servírujeme v zapekacej nádobe.

Pokiaľ ide o konzervované sardinky v oleji, labužníci prisahajú, že by mali odstáť dlhšiu dobu, aby dozreli, zvýšila sa ich chuť a aróma. Boli to vôbec prvé ryby, ktoré sa začali konzervovať v plechovkách začiatkom 19. storočia. V Galícii sa konzervuje najväčšie množstvo rybích živočíchov. Pre veľmi dobrú akosť sú známe tiež konzervy z Andalúzie, Baskicka a Kantábrie, ktoré sa podávajú v rôznych omáčkach a marinádach. Kyslý nálev escabeche je nepochybne maurského pôvodu. Pripravuje sa z octu, soli a korenín a používa sa na konzervovanie tepelne upraveného mäsa alebo rýb. Jeho aplikácia bola v Španielsku veľmi bežná už od stredoveku. Bol to jeden zo spôsobov, ako zabrániť skaze potravín a zároveň zlepšiť chuť pokrmu. Táto úprava bola veľmi rozšírená v 16. a 17. storočí v pohostinstvách, krčmách, hostincoch a vinárňach, ako o tom svedčia početné zmienky v dielach takých významný spisovateľov, ako bol Miguel de Cervantes alebo Mateo Alemán. Nálev sa aj dnes používa pri príprave rýb v potravinárskom priemysle a španielske rybie výrobky bývajú konzervované buď v oleji, v rajčiakovom pretlaku a často aj v kyslom náleve escabeche. Väčšina morských plodov sa spracováva dodnes ručne.
Ďalšie zo sleďových rybiek - sardelky, sa konzumujú čerstvé, alebo sa ich rezy naložia do soli a potom sa im hovorí ančovičky. Ich mäso je tmavšie a chutí výraznejšie ako u sardiniek a často sa používa v kombináciách do tapas s olivami, paprikou, syrom alebo s melónom. Čerstvé, nenaložené v soli sa nazývajú boquerón a hodia sa na grilovanie. Vypitvané,  obalené v múke sa pražia v olivovom oleji. Plátky marinované vo vinagrete z olivového oleja, octu, byliniek, najčastejšie petržlenu a cesnaku sa volajú boquerones a sú vhodným studeným predjedlom. Čerstvé alebo konzervované sardelové špeciality z prístavov miest Laredo, Santoňo a Colindres sú žiadané všade.
V santanderskom prístave je typickým jedlom rasbas. Je to v oleji, citróne a soli odstáty kalmár pokrájaný na tenké rezance, ktorý sa nakoniec obaľuje múkou a vypráža. Táto krajina hojnosti ponúka svojim hosťom tiež sladkovodné ryby, ako sú pstruh - trucha con jamón - so šunkou, alebo losos - salmon con crema de verduras - so zeleninovým krémom.
Kantábrijsku gastronómiu môžeme definovať ako veľmi tradičnú a typickú pre danú oblasť. Teplé podnebie a oceánska vlaha sa odrážajú v nepretržitej mozaike bujnej vegetácie polí, lesov, lúk, sadov i viníc,  dodávajú zvyšku krajiny po celý rok životodarnú infúziu a sú prednosťou regiónu.
Takou typickou oblasťou  je predovšetkým rajská záhrada v horách - údolie Valle de Liébana – najmenší kulinársky raj, chránený horským masívom Picos de Europa. Vďaka  tomu sa tu vytvorili neobyčajne ojedinelé podmienky. Od jari do jesene je tu mierna a slnečná mikroklíma, v ktorej sa darí nielen ovociu, ale aj vinnej réve a mandľovníkom. Popri garbanzos de Liébana -  veľmi chutného cíceru priťahuje pôžitkárskych turistov predovšetkým Orujo de Liébana – korenisto ovocný destilát, pálený podľa starých postupov v medených destilačných nádobách.

   
                              Horalský kotlík                  Kotlík z Lebanienga

K jednoduchej horalskej strave patria  i sýte jedlá, pripravené v kotlíkoch. Cocido montaňés – s bielou fazuľou, kapustou a bravčovým mäsom, ako aj cocido lebaniego – s cícerom, jaternicou, hovädzím mäsom, šunkou, slaninou, paprikou a kapustou. 

Cocido montaňés – Horalský kotlík
250 g sušenej bielej fazule, 500 g bravčovej údenej krkovičky, nakrájanej na kocky, 1 bravčovej nožičky, 100 g slaniny, nakrájanej na kocky, 2 lyžice bravčovej masti, 1 nasekaná cibuľa, soľ a korenie, 2 zemiaky, nakrájané na kocky, 2 mrkvy, nakrájané na kolieska, 1 malej hlávky bielej kapusty, nakrájanej natenko, 3 nasekané strúčky cesnaku, 2 lyžice olivového oleja, 1 lyžička sladkej mletej papriky, 1 jaternica, 1 chorizo alebo iná papriková klobása. Fazuľu namočíme cez noc do studenej vody. V kotlíku alebo vo veľkom hrnci rozohrejeme masť a opečieme na nej mäso, bravčovú nožičku a slaninu. Primiešame cibuľu a opečieme ju dozlatista. Pridáme fazuľu aj s vodou, podľa potreby prilejeme, aby bolo všetko zaliate. Osolíme a okoreníme. Prikryjeme a zvoľna varíme asi 1 hodinu pri miernej teplote. Vyberieme bravčovú nožičku, primiešame zemiaky, mrkvu a bielu kapustu. Varíme asi 10 minút. V mažiari rozotrieme olej, mletú papriku, cesnak a primiešame do hrnca. Pridáme jaternicu a klobásu a varíme ďalších 10 minút. Jaternicu a klobásu vyberieme a nakrájame na hrubšie kolieska. Vrátime ich do hrnca, ak je treba dosolíme, dokoreníme, prehrejeme a podávame.

V tomto kraji sa považuje za lahôdku tiež výborné kantábrijské teľacie mäso miestneho plemena tudanca, pripravené s obľúbeným tradičnými syrom alebo čerstvými aromatickými bylinami.
Kantábrijcov živí mlieko po stáročia. Na šťavnatých smaragdovozelených lúkach sa pasú zdravé dojnice, ktorých nadojené mlieko vonia  na jar po kvetoch a tráve. Zväčša malé rodinné usadlosti dávajú najlepšie španielske mlieko, ktoré je základom mliečnych výrobkov –  masla, smotany, jogurtu, tvarohu  a nespočetných čerstvých i zrelých syrov. Kantábrijci tvrdia, že ich je toľko, koľko je u nich sedliackych statkov.
 

     

 

Na malých horských samotách sa syr pripravuje ručne podomácky a varí sa bez moderných postupov 

Ako malú ochutnávku iných jedál z tohto regiónu môžeme ešte odporučiť Ensalada de pollo con espárragos - studený predkrm z kuracieho mäsa so špargľou, guisantes con jamón - hrášok so šunkou, skvelé lentejas en puré - šošovicový nákyp alebo tortilla de champiňones - šampiňónová omeleta. Vynikajúce sú tiež chuletas de cerdo al jerez -  bravčové kotletky na sherry. 
Sladkou bodkou na záver môže byť quesada pasiega -  tradičný tvarohový koláč. K miestnym špecialitám tiež patria typické múčniky sobaos z piškótového cesta alebo vyprážané venčeky z Reinosy.

     
                          Flan                  Ryžová kaša      Vyprážané pudingové rezy

Španielsky národný dezert je flan, ktorý sa pripravuje ako puding, ale puding to podľa znalcov nie je. Je to niečo oveľa lepšie.  Ak má byť vrcholným zážitkom, vložia sa do mlieka na noc 1 až 2 zelené figové listy, čím získa sladkú vôňu. Táto finta pochádza z Mexika. Klasický je karamelový, ale podľa regiónov sa obľube tešia tiež jablkový, pomarančový, rumový, gaštanový alebo jahodový.

Karamelový puding
250 g cukru, 4 vajcia, 2 žĺtky, 500 ml mlieka
Z polovice cukru a 125 ml vody pripravíme zlatohnedý karamel. Rozdelíme ho do 4 pudingových formičiek. Zakrúžime nimi, aby sa karamel rovnomerne rozlial po dne. Vajcia žĺtky vymiešame so zvyšným cukrom. Zvaríme mlieko, odstavíme ho a necháme trochu vychladnúť. Mlieko zamiešame do vaječného krému a precedíme cez sitko do formičiek. Formičky vložíme do vriaceho vodného kúpeľa a pečieme asi 45 minút v rúre predhriatej na 150 °C, až kým sa zrazí. Formičky vyberieme, necháme vychladnúť a dáme do chladničky. Pred podávaním ich ponoríme do horúcej vody, flan opatrne uvoľníme od okraja nádoby a vyklopíme na dezertný tanierik.

Inými mliečnymi pochúťkami sú leche frita - vyprážané pudingové rezy alebo arroz con leche - ryžová kaša. Ak navštívite Kantábriu, nevynechajte aspoň malú ochutnávku tradičnej gastronómie. Určite sa vám zapáči a nájdete si v nej lahôdky, ktoré potešia vaše chuťové poháriky.

Feliz viaje!

Ľubomír Štancel

Zobrazené 784 krát
Pre písanie komentárov sa prihláste

Najpopulárnejšie, komentáre, tagy

  1. Populárne
  2. Komentáre
Reklama
Reklama
Proces
Reklama
Helen štúdio
Reklama