piatok, november 24, 2017
Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Supy, Millau a Roquefort.

8 malySupy, Millau a Roquefort.
Naša priateľka Zuzana má vždy dobré cestovateľské nápady. Tentoraz sme s manželkou a celou partiou v počte štyridsaťtri vyrazili do Národného parku južného Francúzska Le Cévennes, do prostredia kaňonu Gorges du Tarn v departmente Lozére. Táto oblasť je pretkaná hlbokými kaňonmi, jaskyňami, priepasťami, krasovými plošinami z vápencov a dolomitov, strmými zalesnenými svahmi juhofrancúzskeho stredohoria, ktoré je tvorené žulami, rulami a bridlicami. Národný park bol vyhlásený v roku 1970, je registrovaný v Unesco.

Príroda je jedinečná, v tejto oblasti sa vyskytuje viac ako 2000 druhov rastlín (aj endemických), z ktorých sú zaujímavé nielen vstavačovité (orchidee v počte viac ako 40 druhov), divoký narcis, hlaváčik jarný, planý tulipán, horce... Národný park je riedko obývaný ľuďmi, no zato bohato osídlený živočíšstvom a nás zaujímali aj stredoveké horské dedinky, osady, horské zámky a zrúcaniny. Po stáročia bola táto oblasť využívaná na chov oviec a táto tradícia sa zachovala dodnes. Park je unikátny viacerými pozoruhodnosťami, ktoré boli aj našim cieľom.
Zuzka je vždy perfektne pripravená, má naštudované vrcholné atrakcie danej lokality. Program býva vždy nabitý, aktívny, občas až hyperaktívny. 
Cesta autobusom z Českých Budějovíc bola dlhá, spríjemnila nám ju deväťhodinová prestávka v nemeckom mestečku Lindau pri Bodamskom jazere, susediacom s Rakúskom a Švajčiarskom.   

   

Tam sa dalo vykúpať, hoci ako sa vraví – nič moc – voda po kolená ešte ďaleko od brehu. Ale bývalé cisárske mesto Lindau má aj iné čaro. Je malebné, staré uličky a námestíčka dýchajú históriou a turistickou atmosférou. Staré centrum leží na ostrove a novšia zástavba je popri brehoch obrovského jazera. Návštevníka lákajú najmä početné kaviarne, reštaurácie, hotely, výletné lode a samozrejme veľa historických stavieb (mestské múzeum, stará radnica, starý maják, veža Mangturm, striekajúce fontány...). Cez noc sme si pospali cestou v autobuse a na druhý deň sme sa ocitli v juhovýchodnom Francúzsku.
Ďalšia zastávka bola v mestečku Le Puy-en-Velay. Je postavené okolo niekoľkých vyhasnutých sopečných komínov. Na jednom z nich, zvanom Rocher Corneille, stojí svätyňa panny Márie s dieťaťom v náručí. Železná socha bola zhotovená z vyše 200 pretavených ruských kanónov zo Sevastopolu. Na náprotivnom špicatom vŕšku stojí kostol St.Michel. Pozoruhodná je aj katredála Notre-Dame du Puy z prvej polovice 12.storočia. Neďaleko katedrály je baptistérium Sv.Jána z 11.storočia. Mesto Le Puy býva významnou zastávkou na svätojakubskej ceste do pútnického mesta Santiago de Compostela na severozápade Španielska. Okrem toho bolo aj cieľom niekoľkých etáp v dlhej histórii cyklistickej Tour de France.
Po dlhej, ale veselej ceste s výbornou partiou spolucestujúcich, sme sa ubytovali v skromnej študentskej ubytovni v dedinke Les Vignes, v krásnom prostredí až 600 metrov hlbokého kaňonu priamo pri priezračnej rieke Tarn, situovanej do malebnej prírody. 

 

Mali sme šťastie na augustové počasie – celý týždeň bolo krásne - slnečno a teplo. Každodenne bolo v pláne opustiť naše stanovisko a autobusom sa odviezť rôznymi smermi, aby sme toho čo najviac stihli vidieť a zažiť. Hneď na ďalší deň ráno sme absolvovali výstup z osady Le Massegros na Point Sublime.

4 

Pre skúseného turistu asi nie až tak náročný výstup, ale väčšina našej spoločnosti sa riadne zapotila. Mnohí si zavzdychali, keď sa pošmykli na strmom skalnatom teréne, ale odmenou nám napokon bol nádherný výhľad z náhornej plošiny do okolia kaňonu rieky Tarn. Nad nami aj pod nami krúžili supy, ďalekohľadom sme pozorovali aj ich hniezda. Mláďatá ich už opustili, a tak trénovali svoje majestátne plachtenie a kĺzavým letom pristávanie na skalných útesoch.
Pre zmenu sme navštívili osadu na ľavom brehu rieky Saint-Chély du Tarn. Starý mlyn a jaskyňa, z ktorej vyteká podzemná voda malým vodopádom do rieky Tarn, je okúzľujúcim biotopom. Nad vodopádom dôstojne tróni románsky kostol Nanebovzania Panny Márie z 12.storočia. Jednooblúkový kamenný most, pod ktorým skáču deti zo skál do priezračnej vody – to je tam akási atrakcia, z ktorej sa tešia najmä detváky, keď zožnú za svoje akrobatické kúsky potlesk (tak ako aj od nás). Tešili sme sa na ďalšiu atrakciu – obec St.Enimie, ktorá je členom združenia najkrajších dedín vo Francúzsku.

4a 

Vzhľadom na svoju stredovekú podobu a prostredie v skalnatej rokline Gorges du Tarn, poskytuje turistovi nevšedný pohľad, ktorý sa vryje do pamäte. Dedinka v lone tak fascinujúcej prírody...
Neďaleko od St.Enimie je zrúcanina hradu Castelbouc. Legenda vraví, že v ťažkých časoch osadu pod hradom opustili všetci muži, zostal len hradný pán Castelbouc, aby obšťastňoval opustené dámy. Keď údajne zomrel od vyčerpania, ako symbol mužnosti vyletel z hradu do neba duch v tvare kozy. Tá je dodnes erbom tejto zrúcaniny.
Pri návrate do Les Vignes, ale nie len vtedy, prakticky po celý náš pobyt v Gorges du Tarn, sme obdivovali našich dvoch skvelých šoférov veľkého autobusu. Neraz sme trnuli pri kľučkovaní úzkymi serpentínami nad strmými zrázmi údolia rieky, alebo keď sa často s centimetrovou presnosťou museli vyhnúť oproti idúcemu karavanu, či autu s prívesom, vezúcim kajaky alebo kanoe.
Tak to bolo aj cestou do dedinky Roquefort-sur-Soulzon. Tam sme navštívili jaskyňu, v ktorej na stenách „kvitne“ zelená pleseň - penicillium roqueforti. Je v nej prirodzená výmena vzduchu a stála teplota 7°C. To všetko sú ideálne podmienky na výrobu a distribúciu svetoznámeho syra. Existuje legenda o mladom pastierovi, ktorý si v jaskyni zabudol jedlo, po čase sa vrátil a na syre našiel pleseň. Keďže bol veľmi hladný, zjedol ho a syr mu zachutil ešte viac ako predtým. 

5 

Vďaka plesni, ktorá sa vyskytuje len tu a nikde inde, má syr špecifickú chuť. Je vyrobený z ovčieho mlieka, ktoré sa sem dováža z viacerých miest, ale dozrieva len tu – na chlebe. Na 4000 litrov mlieka vystačia 4 gramy plesňového prášku a vyrobí sa z toho 300 syrov, ktoré zrejú niekoľko mesiacov, aby dosiahli požadovanú chuť na expedovanie. Ochutnali sme niekoľko vzoriek – jedna lepšia ako druhá.
Do tohto regiónu patrí aj viadukt Millau. 

6 

V roku 2004 bol postavený ako najvyšší most na svete. Jeho najvyšší betónový pilier spolu s pilónom (245 m) presahuje aj Eiffelovu vežu. Hoci sa v súčasnosti most neumiestni v prvej svetovej desiatke (najmä vďaka aktivite čínskych staviteľov), v Európe stále svojou výškou dominuje a pôsobí fascinujúco. V dĺžke 2,5 kilometra preklenuje údolie rieky Tarn neďaleko mesta Millau, ale uprostred prírody pôsobí osamelý a o to viac dominantný. Vedie po ňom diaľnica z Paríža dolu na juh smerom do Montpellier, most značne uľavil obyvateľom údolia od letného cestovného ošiaľu.  Mesto Millau má 24 tisíc obyvateľov. Tam sme navštívili tržnicu – všade bolo veľa medu, morských produktov, jahňacieho mäsa, chutného vínka...
Montpellier-le-Vieux nemohlo chýbať v našom itinerári. Je to skalné mesto s podivuhodnými kamennými vežami, mostmi, prevismi, rozhľadňami, vybudovanými vyhliadkami. Pre nás to bola dvojhodinová okružná prechádzka s výhľadmi široko-ďaleko do okolitej krajiny. Aj tu cvakali fotoaparáty a mobily na všetky strany. Toľko zážitkov v takom krátkom časovom rozpätí bolo ťažké vstrebať. A tak v pokoji domova si môžeme aj po nejakom čase spomienky z fotografií oživovať.
V svetovom dedičstve UNESCO sú tu neďaleko (niekoľko kilometrov) od seba vzdialené dve jaskyne - Aven Armand a Grotte de Dargilan (Ružová jaskyňa).

7 

My sme navštívili tú druhú. V roku 1880 ju objavil tamojší poľovník, keď prenasledoval líšku. Vbehla do diery a on za ňou. Bola tam však obrovská jaskyňa stará vari 500 000 rokov. Je jednou z najkrajších v Európe, obsahuje množstvo veľkých stalagmitov, stalaktitov a stalagnátov, ktoré tu miestami vytvárajú dojem akýchsi skamenených vodopádov. Unikátna hala v nej má rozmer 140 x 50 metrov a výšku až 25 metrov, so stenou husto pokrytou kvapľovými závesmi, ktoré rastú len niekoľko centimetrov za storočie. Na dne sú aj malé plesá so zrkadlovo priezračnou vodou, stopy po podzemnej rieke. Neuveriteľné, že po cestičkách dlhých až 1 kilometer sa môže návštevník túlať sto metrov pod zemou a vidí toto „podsvetie“ (úplne iný - fantastický svet s bizarnými tvarmi a útvarmi, ktorých čaro umocňujú vhodne nainštalované lampy svietiace na kúzelnú hru odtieňov farieb červenej, ružovej, hnedastej, žltej...). Názov vystihuje vplyv oxidu železitého na farebnosť jaskyne. Možno tu vidieť útvary pripomínajúce fontánu, minaret, kazateľňu v kostole, stádo oviec, korytnačku, hrobku, zvonicu, makaróny...
V roku 1888 jaskyňu preskúmal a zdokumentoval priekopník modernej francúzskej speleológie E.A.Martel. 
Meyrueis – starobylé prehistorické mestečko, kedysi kráľovské, s hodinovou vežou a vinárničkami, kamennými mostíkmi cez rieku Jonte, bolo našou ďalšou krátkou zastávkou. Tam žili kedysi keltské kmene, je zdokumentované aj gallo-rímske osídlenie z 1.storočia, v 10.storočí bolo dôležitým obchodným centrom, vystriedali sa tu katolíci aj protestanti. Mesto sa preslávilo najmä výrobou klobúkov. Tradíciu tam má aj mestský trh. Meyrueis má svoju jedinečnú atmosféru. 
Určite jednou z najväčších atrakcií tohto prostredia sú supy. Sprevádzali nás takmer všade a dodávali skalnatým vrcholom, nad ktorými majestátne plachtili, v kontexte s modrou oblohou, nevšedne pôsobivé kúzlo. 
Navštívili sme Stredisko pre záchranu a obnovu hniezdišťa supov v Lozére, v kaňone Gorges de la Jonte (pri rieke Jonte, ktorá tvorí sútok s riekou Tarn). Je tam permanentná prehliadka, ktorou nás previedol starší pán, skúsený francúzsky ornitológ. V sále s videom v priamom prenose nainštalovanej kamery v hniezde sme mohli obdivovať mláďa supa bielohlavého a jeho kolóniu na útesoch. Stála expozícia a niekoľko zaujímavých informácií zlepší predstavu o živote týchto kráľov oblohy. Na pozorovacej terase sme potom zamierili ďalekohľadmi do hniezd na vysokých vápencových útesoch Causse Méjean. Unikátom je, že v tomto prostredí žijú všetky štyri druhy, ktoré sa v Európe vyskytujú – sup hnedý, sup bielohlavý, sup zdochlinár aj orlosup bradatý. Hoci v Národnom parku Cévennes žijú medvede, vlky, rysy, jelene, srny, mufloni, diviaky, vydry, bobry, zajace a veľa druhov drobných živočíchov, supy sú odkázaní len na uhynuté zvieratá, lebo vzhľadom na svoje slabé pazúry by si ich sami uloviť nedokázali. Ich hlavnou potravou (popri občas nájdenej zdochline iných živočíchov) sú ovce. Na výletoch autobusom sme neraz pozorovali pastierov so stádami oviec na rozľahlých stráňach. Pre lov, pytliactvo a toxicitu prostredia supy odtiaľto na čas zmizli. Aj uhynuté ovce sa donedávna zakopávali do zeme alebo vozili do kafilérií, no Národný park dostal na základe intervencií ochranárov prírody od zdravotníckych úradov Európskej únie od roku 1998 výnimku. Mŕtve zvieratá sa môžu nechávať na pasienkoch, respektíve je niekoľko miest k tomu určených, kde chovatelia takéto zvieratá odvezú. Supy už dobre poznajú známe lokality a neraz vidno na oblohe krúžiť aj zo dvadsať vtákov. A tak sa prirodzení čističi živočíšneho odpadu nasýtia a môžu bezstarostne vychovávať svoje potomstvo. Majú jednu veľkú výhodu: až štyri týždne vydržia bez potravy, keď je jej nedostatok, alebo vtedy keď prší, lebo nemôžu plachtiť, využívať vzdušné prúdy. Na vzdialenosť troch kilometrov uvidia napríklad 30 centimetrového zajaca aj v podraste – majú totiž vynikajúci zrak. Lietajú vždy v presne stanovenom teritóriu, plachtia dookola a tak skúmajú terén.
Ornitológ nám na rozlúčku zahral na harmonike a zaspieval francúzsku pesničku a my jemu potom na revanš českú. Bolo to milé stretnutie.
Nasledovalo Le Couvertoirade, malebné stredoveké mestečko, s úzkymi uličkami, s kamennými obnaženými domčekmi, starými drevenými bránami do záhrad a vrátami do domov, s drevenými okenicami, s kamennými dlažbami z kociek, strechami z ťažkých škridiel, či drevených hranolov.

8 

Vybrali sme sa našim autobusom aj trochu ďalej, smerom dolu na juh, k pobrežiu Stredozemného mora, aby sme si užili atmosféru populárneho prímorského letoviska južného Francúzska. ktoré ročne navštívi okolo dvoch miliónov turistov. A tak sme tam nechceli chýbať ani my. La Grande Motte pri meste Montpellier sa vyznačuje pozoruhodnou homogénnou architektúrou budov, najmä hotelov, ktoré sú postavené do podoby pyramíd. Tvorca celého projektu bol inšpirovaný okrem pyramíd aj svetoznámym brazílskym architektom Niemeyerom. Na dlhočiznej piesčitej pláži bolo neúrekom ľudstva, ktorí sa čvachtali najmä vo vode blízko pri brehu. Keďže ale more bolo skraja dosť plytké, bolo treba prejsť vari sto metrov, aby sa dalo plávať a navyše voda v ňom bola taká studená, že sa nám zdala chladnejšia ako v tečúcej horskej rieke Tarn, a to je už čo povedať. Mimochodom po návratoch z našich ciest bolo podvečerné plávanie v rieke príjemným osviežením (bŕŕŕ).
Keď už sme boli tak blízko, nedalo nám, aby sme sa nepozreli do mesta Montpellier .

   

ktoré je správnym strediskom departementu Hérault. Leží 10 km od pobrežia Stredozemného mora, je tretím najväčším mestom pri pobreží (po Marseille a Nice) a ôsmym najväčším vo Francúzsku. Z počtu vyše 275 tisíc obyvateľov je asi štvrtina študentov. Mesto vzniklo v stredoveku a starobylá univerzita bola kultúrnym centrom južného Francúzska a dodnes si udržuje túto tradíciu. Dnes sú tam tri vysoké školy. Tunajšia lekárska fakulta bola niekoľko storočí jedným z hlavných centier výučby medicíny v Európe. V súčasnosti je aj priemyselným centrom. Víťazný oblúk, hrad, dve veže mestských hradieb, kostol, akvadukt, rozľahlý centrálny park – to všetko si vyžaduje pozornosť turistu.
Využili sme aj ponuku na splavenie rieky Tarn kanojkami v dĺžke až 26 kilometrov.

11 

No my neskúsenejší sme zdolali možno aj vyše 30 kilometrov, keďže nás voda neraz vozila od brehu k brehu, ba občas sme sa aj otočili do protismeru. Ale hanba-nehanba, po štyroch hodinách s krátkymi prestávkami, kedy sme sa osviežili vo vode alebo len vodou na brehu, sme to zvládli! Napokon ani väčšina samotných Francúzov to nedokázala lepšie ako my. Tiež bojovali sami so sebou, so živlom aj s vlastnou loďkou. Ale bojovali tam medzi sebou aj firmy, ktoré tento vodácky šport prevádzkovali. Bolo ich tam niekoľko a správali sa voči sebe (vlastne voči konkurenčným zákazníkom) prekvapujúco nešportovo. Ale také detaily nám náladu nepokazili. Večer nás podaktorých boleli ruky aj nohy, skrátka celé telo, ale čapované pivečko (ktoré mimochodom naši milí kolegovia viezli so sebou) nám dalo zabudnúť na „boliestky“ a zostali nám len šťastné a veselé dojmy. A tie boli ešte umocnené pri večerných posedeniach s gitarami a kvalitnými speváckymi hlasmi našich spoluúčastníkov zájazdu.
Zuzana sa sem vrátila po ôsmych rokoch. Ani sa jej nečudujeme. A čo vy? Porozmýšľajte. Je to dobrá pozvánka na poznávaciu dovolenku.
Rasťo Nakládal, 60+

Zobrazené 182 krát
Pre písanie komentárov sa prihláste

Najpopulárnejšie, komentáre, tagy

  1. Populárne
  2. Komentáre
Reklama
Reklama
Proces
Reklama
Helen štúdio
Reklama