utorok, máj 23, 2017
Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásiť

Prečo vlastne starneme?

NÁVOD NA DLHOVEKOSŤ – Prečo vlastne starneme?
Od počiatku civilizácie sa rôzni vzdelanci pokúšali prísť na to, prečo a ako vlastne starneme. V staroveku ponúkol grécky filozof Seneca jednoduché riešenie pre každého z nás: „Dĺžka života závisí od vonkajších vecí a nie odo mňa. Na mne ale záleží ako prežijem čas, ktorý mi bol určený.“  

Pohovorme si teda o tých vonkajších veciach, ktoré ovplyvňujú to ako prežijeme čas, ktorý nám  bol určený.

Keď niet úniku

Najzaujímavejšie teórie starnutia sú tie bez východiska. Jedna hovorí, že život si skracujeme dýchaním. Bez kyslíka by sme neprežili ani päť minút, ale vďaka nemu sa v našom tele tvoria aj agresívne atómy voľných radikálov, ktoré do prirodzeného kolobehu telesných molekúl vnášajú dlhodobo chaos a zmätok, až po náš úplný zánik.   Rovnako by sme neprežili bez vody. Lenže vo vode sa vyskytujú aj ťažké vodíkové ióny a tie nám škodia. Sú tam aj minerály a nerozpustné látky, ktorých jeden hlt neškodí, ale za život sa takto nahltáme viac než sto kíl kamenia. Na jednej strane je teda voda životne dôležitá, na druhej strane tým, že vodu pijeme, si skracujeme život.   Podľa ďalšej teórie nás už len to, že chodíme po svete osudovo ničí. Zásluhu na tom má mať kozmické žiarenie. Pôvab týchto troch teórií je v ich absolútnej platnosti – veď všetci, čo zomreli, celkom isto dýchali vzduch, pili vodu a promenádovali sa pod kozmickým žiarením. Ale tým sa všetko len začína. Hypotéz starnutia je viac.

Je to vo hviezdach?

Všetci sme tak trochu mystikmi a veríme na osudovosť. Mrazivou neodvratnosťou nás láka predstava, že kdesi je už vopred zapísaný náš „životabeh“ a jeho ortieľ je neodvratný. Táto predstava lákala aj veľmi múdrych mysliteľov. Veď už v Biblii (Starý zákon, Žalm 39) sa píše: „Pane, daj mi poznať, kedy príde môj koniec, a koľko dní je mi určených, nech viem, kedy skončí na tomto svete moja púť...“   A tak sa predpovede dĺžky svojho života môžeme dočítať vraj vo hviezdach a horoskopoch zostavených z ich postavenia, alebo z čiary života na dlani, či dokonca vraj existujú akési „knihy života“ ukryté kdesi v tibetských kláštoroch a... No, najmenej vierohodná je tá predstava, ako tibetskí mnísi s pietou uchovávajú záznam o tom, ako dlho bude po svete behať tetka z Majcichova. A ozaj, keď vbehne omylom pod kombajn, to tam majú tiež? A ako sa povie po tibetsky – kombajn?   Odpusťte ten malý úsmev, riadim sa radšej vedou. A viete, čo je o nej najmenej známe? No predsa poznanie, že ani vedci nemajú na všetko jednotný názor. Ale niektoré ich teórie sú naozaj pozoruhodné. Napríklad profesor Rockstein zobral myšlienku, že naša smrť je v podstate naprogramovaná, naozaj vážne. A aj to, že zápis o tom existuje už počas nášho života. Že sa dokonca zjaví už s naším narodením. Podľa profesora Rocksteina je ten zápis totiž priamo v našich bunkách! Vybral si štatistické tabuľky poisťovacích spoločností a zistil, že ak rodičia zomreli pomerne mladí, ani poistenec to ďaleko nedotiahol. A naopak.   Hypotézu profesora Rocksteina potvrdili aj štúdie na dvojčatách. Jednovaječné umierajú väčšinou v rozsahu troch rokov po sebe, dvojvaječné svojej „záručnej lehote“ dožitia neuniknú v priemere do šiestich rokov od úmrtia prvého dvojčaťa.   Veľmi pozoruhodným osobným príkladom je príbeh vášnivého tenistu z jedného z bratislavských klubov. Vedel, že jeho otec zomrel pomerne mladý, vo veku 48 rokov, na zlyhanie srdca. Čím viac sa k tomu dátumu blížil, tým bol nepokojnejší a posledný polrok dokonca už hovoril o zmierení so smrťou. Pritom denne hrával niekoľko hodín, a tak mal skvelú kondičku aj srdce ako zvon. Ale tiež bral preventívne kopu liekov. A skutočne, keď dosiahol vek svojho otca, zomrel náhle na zlyhanie srdca.   Zdá sa teda, že akási predurčenosť nášho osudu existuje. Lenže otázka je, ako máme v bunkách zapísanú túto zásadnú predpoveď života a či sa ten zápis dá zmeniť.   Pozoruhodná je teória o telomérových hodinách. Teloméry sú úseky DNA na koncoch chromozómov, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu pri delení buniek. Vtedy z jednej starej bunky vzniknú dve nové s novými sadami chromozómov. Za celý náš život sa podľa Hayflickovho pravidla každá deliaca bunka tela rozdelí približne päťdesiatkrát, čo je zároveň limitom života každého organizmu. Pri každom delení sa totiž dĺžka telomér nenávratne skracuje, až telomérové hodiny ukazujú koniec našej púte. Dôkaz zmysluplnosti tejto teórie môžeme nájsť vo fatálne smrteľnej chorobe – rakovine. O rakovine sa totiž hovorí, že je vlastne mladnutím. Ibaže sa vymyká spod kontroly organizmu, a preto sa nakoniec zvrhne na jeho smrť. No a rakovinové bunky sa stávajú nesmrteľnými aj preto, že u nich enzým telomeráza neustále dopĺňa teloméry na pôvodnú dĺžku, ako keby nejaký biologický chuligán postrkoval ručičky na hodinách späť. A ono to naozaj funguje! Táto teória je veľmi lákavá svojou osudovosťou – aby sme žili, musia sa naše bunky deliť, ale tých delení je za život presný počet a každým ďalším delením je náš život kratší. Šagrénová koža v praxi.   Samozrejme, že došlo k pokusom zvrátiť takto koleso našich biologických hodín. U červov dosiahol tím doktora Joenga v roku 2004 predĺženie ich veku až o pätinu. Už dva roky predtým ale Weinstein a Ciszek upozornili, že experimenty s telomerázou môžu síce predĺžiť vek konkrétneho jedinca, ale ho aj vystaviť vyššiemu riziku rakoviny. V týchto pokusoch sa teda už nepokračovalo.   Najdôležitejší poznatok znie: Najrýchlejšie starneme v mladosti.
- pokračovanie o týždeň -
Ukážka z knihy G. Murína: Návod na dlhovekosť

Zobrazené 1374 krát Naposledy zmenené štvrtok, 05 marec 2015 13:59
Pre písanie komentárov sa prihláste

Najpopulárnejšie, komentáre, tagy

  1. Populárne
  2. Komentáre
Reklama
Reklama
Proces
Reklama
Helen štúdio
Reklama